Žijem si vo svojom mestečku, či meste už 20 rokov. Za 20rokov sa toho teda stalo... Prišli ľudia, odišli, vstúpili do môjho života,skrížili sa naše cesty a zase rozišli.
Pred troma rokmi, ja osobne som ani pri tom veľmi nebola,akosi som túto udalosť nevnímala nejako osobne, však ako to už tak je, kňaziprichádzajú, kňazi odchádzajú, veriaci v podstate zostávajú. Tak tedaprišiel do našej farnosti „kňaz“. Mnou nepostrehnutý, veď na nedeľných omšiach,kam som chodila, je človeku v podstate aj jedno, kto ju celebruje, táhodina do týždňa sa stratí vo víre udalostí, problémov bežného stredoškoláka...A tak „kňaz“ prišiel mnou nepostrehnutý, nič výnimočné, nič svetoborné sanestalo...
Prešiel polrok a stále som si nič nevšimla, žila somsi vo svojej bublinke, bez ľudí okolo seba, keď som raz, asi to bolo pred Vianocami,alebo na Vianoce, šla na spoveď - povinnosť, ktorú si bolo treba odbiť... Ale nejakosom sa dostala do spovednice ku kňazovi, ktorý bol asi niečím iný, ako som dovtedymala skúsenosť. Bol milý, zaujímal sa o mňa, zavolal ma na mládežníckuomšu. Šla som tam. Bolo fajn, tak som prišla aj nabudúce. Na fare sa začaliorganizovať ružence, a tak som chodila aj tam. Po dlhej, dlhej dobe somzačala spoznávať nových ľudí, odrazu som sa cítila, že niekam patrím, že sú ľudia,ktorým na mne záleží...
A takto to pomaly ubiehalo... Začalo to ružencami,pokračovalo spoločnými posedeniami na fare, výletmi do prírody, či už pešoalebo na bicykloch, nápad s farskými „zábavami“ tiež bol skvelý,vysokoškolské stretká na fare... Je toho strašne veľa, čo sa zmenilo, čirozbehlo za posledné tri roky, na čom všetkom mal zásluhu „náš kňaz“.
A teraz odchádza, ide ďalej prinášať radosť inam. A jasi uvedomujem, že som vlastne nikdy nedokázala navonok ukázať, že som ho malarada. Až teraz si začínam uvedomovať, že som vlastne mala obrovské šťastiespoznať ho len tak málilinko, ako sa mi to podarilo. Že zmenil môj život viac,ako si to dokážem priznať. Je pre mňa hrozne ťažké vyjadriť svoje vlastné citynavonok, nedokážem človeku povedať ako ho mám rada, nedokážem vyjadriť svoju vďačnosť...Ale ja niesom necitlivá, nevďačná a sebecká... Len dosť neobratná v rečia skutkoch.
Ale každopádne „VĎAKA“.
Stačí toto jedno slovo...?
