Ležím na lúke plnej kvetov..."f(x)+g(x)"...počujem šum vetra, spev vtákov, v diaľke zurčí horský potôčik..."parabola"...
Bežím, bežím po lúke plnej kvetov, jemný vetrík mi strapatí vlasy, šum stromov a spev vtákov sa zlievajú v jedno..."to je matematika!"...a som späť, koniec snívaniu, som na matike a zaspávam... Je osem hodín ráno, pondelok a ja sa nachádzam na jednej z tých nekonečných, nudných prednášok bez konca. Mohla by som ešte ležať v posteli a spať a namiesto toho sedím na maximálne nepohodlnej stoličke, pozerám na tabuľu, na ľudí okolo, počúvam akoby z diaľky slová, vety, ktoré mi akosi nedávajú zmysel ani súvis...
S víziou ďalších dvoch podobne nudných, dlhých prednášok, ktoré strávim na tomto mieste počúvaním slov a viet, ktoré momentálne nedokážem spracovať, zaspávam...
Som na lúke...
