Hovorí sa, žeženy nevedia čo chcú, ale každopádne to musia dosiahnuť, ináč nebudúspokojné... Ale čo je vlastne „to“, čo chceme? Čo hľadáme?
Asinajvšeobecnejším cieľom ľudského konania je byť šťastný. Je v ľudskej prirodzenosti,že po šťastí túži a snaží sa robiť všetko pre to, aby ho dosiahol...Predstavy o šťastí sú rôzne, vedú k nim rôzne cesty, avšak mnoho z nichnevedie tam, kam by sme sa radi dostali... Preto je veľmi dôležité si dobrepremyslieť, ktorou cestou sa vydáme, nakoľko vrátiť sa späť je často namáhavé a zložité...ale vráťme sa k tomu, čo vlastne chceme, čo chcú ženy (teraz čisto mojapredstava, tak nebrať doslovne...)
Chceme byťmilované, chceme byť chápané, túžime nájsť kúsok istoty a bezpečia v dnešnejneistej dobe (klišé? Niečo pravdy na ňom predsa len môže byť...), ale na druhejstrane tiež chceme milovať, chceme rozdávať, chceme urobiť ľudí okolo násšťastnými. Áno, snáď sa zhodneme, že nám záleží na druhých, aspoň trocha, naaspoň niektorých, sme osoby citlivé, viac či menej a nedokážeme byť samyšťastné, ak sú ľudia okolo nás nešťastní...
Tiež chceme byťvýnimočné, chceme byť krásne, chceme byť dokonalé, pre niekoho, pre koho smejediné... Kto nás nikdy neopustí a bude s nami, nie iba na chvíľu,nie len pre okamih, ale navždy. Okamih je dôležitý, prítomnosť jedinečná, aleokamih ktorý nekončí, prítomnosť ktorá je nekonečná... (dnešná doba je náročná,šťastiu nepraje, lebo svetu vládne konzum, konzum dneška, ktorý netrvá, pocitšťastia, ktorý je prchavý a zanecháva po sebe ruiny, rany ktoré sa nikdycelkom nezahoja, jazvy, ktoré ani čas úplne nevylieči...)
Snažíme sa byťsilné, odvážne, ale súčasne hľadáme niekoho, pri kom by sme mohli byť slabé a zraniteľné,kto by nás dokázal rozosmiať i rozplakať, kto by nás chápal a kto by násochránil pred celým svetom... Ale čo ak je práve zdanlivý záchranca najväčšouhrozbou? Čo ak je práve on tým, čo/kto nám dokáže najviac ublížiť? Zneužiť našudôveru, využiť našu slabosť, našu odovzdanosť a vziať nám tonajvzácnejšie, čo máme? Nás samé, našu krásu, našu čistotu...
Sme akonepopísaný papier, čistý, bez akéhokoľvek porušenia, avšak citlivý na poškodenie,potrhanie, zničenie... a tento papier, ak sa naň píše, tak perá, ceruzky,fixky zanechávajú po sebe stopy, stopy rôzne, stopy viac či menej zmazateľné,niektoré trvalé, niektoré čiastočne zmazateľné, ale asi žiadne, ktorénezanechajú žiadnu stopu po odstránení... Rozmyslime si teda poriadne, čonapíšeme na ten svoj nepopísaný papier, zvážme, aký príbeh života časomnebudeme ľutovať, nenechajme sa používať, nenechávajme sa manipulovať, buďmecitlivé, ale tiež rozumné a rozvážne, aby sme mohli byť ctené a váženésamy sebou a svojím okolím...
