Aj ja som bola taká? Aj ja som chcela vyrásť, byť dospelá, samostatná? Budem úprimná, nepamätám sa už na to, bolo to dávno... Ale na jedno sa pamätám a to, že čím dospelejšia som bola (teda stále nie som dospelá úplne, aspoň sa tak necítim...), tým viac som chcela byť opäť dieťaťom, dieťaťom, ktoré nemá v podstate starosti, jeho problémy, či problémiky sa týkajú prakticky len jeho najbližšieho okolia...
Na druhej strane zas priznávam, že dieťaťu sa jeho problémy javia ako najväčšie na svete, neriešiteľné a neprekonateľné, nad ktorými sa však dospelí už len pousmejú a možno si spomenú na svoje detstvo a s ním spojené dospievanie a hrozne veľké „problémy“ s ním spojené... Možno len vďaka môjmu momentálnemu poznaniu nadobudnutému tými pár rokmi, ktoré už mám za sebou chcela by som byť dieťaťom a bez tohto poznania by sa mi detstvo javilo ako maximálne otravné a nepríjemné obdobie života, ktoré treba len a len prežiť.
Teda deti nevedia, o čo prichádzajú, keď sa snažia rýchlo dospieť, v dnešnej dobe akoby bolo „nemoderné“ byť dieťaťom. Mladí ľudia sa snažia čo najskôr zapadnúť do sveta dospelých, napodobňujú ich a súčasne sa snažia byť iní, lepší ako ich rodičia... Kto im povie, že byť dieťaťom je tak krásne? A poslúchli by...?
„Ja si v jednom kuse predstavujem, ako sa davy malých deciek hrajú na takom velikánskom žitnom poli. Tisíce malých deciek, a široko-ďaleko niet ani jedinkého dospelého, myslím teda okrem mňa. A ja ti stojím na kraji nejakej strašidelnej priepasti. A vieš, čo musím robiť? musím chytiť každého, kto sa priblíži k tej priepasti. Rozumieš, ak uteká a nedíva sa, kde beží, ja musím odniekiaľ vyliezť a chytiť ho. A toto by som robil od rána do večera. Chytal by som tie decká v žite. Viem, že je to bláznovstvo, ale je to jediná vec, čo by som naozaj rád robil."(J. D. Salinger – Kto chytá v žite)
