Totižto vlastne sa nesnažím nič robiť dokonale, ale „iba“ správne. Mám strach z hocijakej chyby, omylu, akého by som sa mohla dopustiť, čo i len maličkého...
Nedokážem pochopiť ani sa stotožniť s názorom mnohých mladých ľudí, ktorí žijú podľa hesla, „užívajme si, kým sme mladí...“ (a pod týmto chápu, že môžu robiť čokoľvek, kdekoľvek, s kýmkoľvek bez akýchkoľvek následkov, či zodpovednosti, však čo, sme mladí, tak čo?) Ani teóriu „skúšania“ nedokážem prijať za svoju... Poznám veľa ľudí, ktorí mi hovoria, že „však neskúsiš nevieš“, „treba zbierať skúsenosti“... Ale skutočne? Platí to všade? Rozmýšľam nad tým už niekoľko rokov... Kedysi dávno mi povedal kamarát, že však by som mala zbierať skúsenosti v rovine vzťahov, keďže som mala asi 16 a žiadneho priateľa na konte...
Mám 20 a stále nič... Som zaostalá? Zmeškala som niečo? Zaspala som dobu? Možno, ale môj názor je stále rovnaký a asi vychádza z toho neprekonateľného nutkania robiť veci správne...(nie mať niekoho len pre to, aby som niekoho mala, ale pre neho samého, že mi na ňom záleží a aj jemu na mne...) Tak teda čakám...
Ale prečo chcem, aby všetko, čo robím bolo správne?(otázka, čo je správne je už na inú úvahu, ktorú teraz nemienim riešiť, lebo vlastne asi ani neviem....) Nikdy som to nevedela, ani sa nad tým bližšie nezamýšľala, ale posledné dni ma priviedli k hlbšiemu zamysleniu sa nad touto otázkou a odpoveď, ktorá mi skrsla je celkom jednoduchá, krátka, ba možno až triviálna... Teda všetko to preto, lebo hocičo, čo urobím, ako to urobím, či neurobím vidia ľudia okolo mňa, moja rodina, priatelia, či úplne cudzí ľudia... Teraz by sa mohlo zdať, že ide len a len o mňa, ale presne to som nemyslela... Ja nemám strach z toho, kto si o mne čo pomyslí(nikdy som sa nesnažila ísť s trendom...), ale kdesi vo mne, vnútri cítim zodpovednosť, zodpovednosť dcéry, staršej sestry, kamarátky, človeka za moju rodinu, priateľov, ľudí okolo mňa, a to preto, lebo mojím správaním, konaním cítim, že slúžim ako príklad, či už dobrý, alebo zlý... Možno sú ľudia, ktorí si odo mňa niečo „zoberú“, len troška ma napodobnia, nechtiac...
Pre tento dôvod sa snažím byť človekom, ktorý robí veci správne... Je to celé asi zvláštne, že v prvom rade myslím na toto, ale som už raz taká, tak ma asi nič nezmení, hoci často som sebecká, ale v tomto ohľade neviem konať ináč... Alebo mi to vyhovuje?
