Ani sa mi nezdá, že od vtedy ubehol len rok, jediný, 365dní, pár dní hore-dole... Zdá sa to byť krátka doba, ale mne sa to už zdá akocelá večnosť. Toľko sa zmenilo v mojom živote a to som si myslela, žeako veľmi mi bude chýbať stredná škola, ako veľmi budem smútiť za spolužiakmi,pohodičkou a kdesi v kútiku duše možno aj za učiteľmi...
Ale úprimne povedané, ani už sa poriadne nepamätám, že takéčosi-kdesi bolo. Zabudla som pomerne rýchlo na smútok, nostalgické spomienky sarozplynuli vo víre nových zážitkov s novými ľuďmi, v novom prostredí.Netrvalo mi dlho, kým som objavila čaro študentského života a začala si houžívať (no dobre, trvalo mi to možno taký jeden semester, ale aj tak rýchlo premňa...).
Ešte samozrejme kedy-tedy si spomeniem na bývalýchspolužiakov, zamyslím sa, ako sa asi majú, ako sa im darí, ale v podstate mato nejak existenčne netrápi, keďže si myslím, že určite im je fajn, tak ako jefajn mne. Každý sme mali možnosť sa dobrovoľne rozhodnúť kam sa ďalejvyberieme, čo budeme študovať, kde budeme študovať, naše rozhodnutia boliovplyvnené mnohými faktormi, naše preferencie sa diametrálne líšili od človekak človeku. Pekne sme sa teda „rozliezli“ po Slovensku, Rakúsku, Nemecku. Alenapriek diaľke, ktorá nás delí sme asi navždy spojení, spojení piatimi rokmiprežitými za múrmi popradskej bilingválky, na ktorú si ešte možno občasspomenieme (ale nie príliš často, aspoň v mojom prípade asi nie....) a zasmejemesa v duchu, že bolo nám fajn, ale stačilo;)
