Ešte pred niekoľkými dňami som bola absolútne šťastná, spokojná, bez akýchkoľvek starostí, či problémov, vyrovnaná sama so sebou, so svetom... (skutočne?) Dnes ani nemám vlastne o nič viac skutočných problémov, starostí, no napriek tomu nedokážem normálne existovať. Už neviem vôbec nič, všetky moje predstavy, ciele, nápady sú preč. Zmáram sa len mnohými myšlienkami, ktorým sama nerozumiem... A chcem plakať a neprestať...
Čo sa zmenilo za tých niekoľko dní? Nezainteresovaný by povedal, že nič. Teda chodila som do školy, vo voľnom čase som bola na internáte, stretávala som ľudí... Nič výnimočné v mojom veku... Ale v mojom vnútri besnie boj, navonok nepostrehnuteľný, ale o to nepochopiteľnejší a krutejší vo svojej podstate... Navonok sa tvárim akoby nič, absolútne spokojne, veselo, ba skoro až šťastne, a pritom sa takto vôbec necítim...
Vlastne je to vždy všetko asi podobné, ak nie rovnaké, situácia sa nemení, len občas je toho už priveľa, priveľa nevyriešených otázok... A vtedy, keď už nemôžem ďalej, prežijem... Prežijem tých pár zlých dní. S vedomím, že musím prežiť a ísť ďalej. Ináč to nejde, hoci momentálne, v tejto chvíli mi to nepripadá vôbec jednoduché... Ale však čas vraj vylieči všetky rany, tak sa musím spoľahnúť na túto múdrosť, ktorá ma už tak často preniesla cez zlé fázy môjho života.... Raz bude lepšie...
