Jeden kamarát mi dnes, už neviem pri akej príležitosti, povedal, že však som „silná žena“. Ja som sa pri tomto výroku len tak nejako zasmiala, na čo sa on na mňa pozrel, že či nemá pravdu... Nechcela som mu to vysvetľovať, nebol na to čas ani som si nechcela vymýšľať argumenty, len sa tak jednoducho necítim... Ani veľmi silná, ani veľmi žena... Je to zlé? Alebo dobré? Hmm...
Teda, necítim sa silná... Nerobím ani karate, ani nejako extra veľa sily od prírody nemám. Skôr si myslím, že som dosť slabá, veľmi veľa vecí v živote sa bojím a vyhýbam sa im... Bojím sa ísť potme sama... Nieže by som sa bála tmy, na tej nie je nič také desivé ako skôr toho, kto by v tej tme mohol striehnuť...
Tiež sa necítim ani veľmi ako žena... Mám dojem, že som ešte malým dievčatkom, dievčatkom, ktorého jedinou túžbou je byť šťastné, mať okolo seba ľudí, ktorí ho majú radi, pri ktorých sa cíti bezpečne, isto, dobre, no neviem to celkom opísať... (ak niekto viete po nemecky, tak je jedno také slovo na to, ktoré neviem celkom preložiť a je to „geborgen“ – ináč super slovo;))
Alebo v čom je vlastne sila a ženskosť ženy?
Nemôže byť jej sila v jej húževnatosti, vytrvalosti, schopnosti vytrvať si za svojím, aj keď na jej strane nikto nie je? Schopnosť stáť za niekým silným a dávať jemu pocit sily, už len tým, že ju môže chrániť v jej slabosti a brániť pred svetom?
A nemôže byť jej ženskosť práve v jej slabosti? V potrebe byť milovaná a chránená, v potrebe cítiť bezpečie a pohodu? Možno napokon som trocha aj silnou ženou... Alebo prinajmenšom na ceste stať sa ňou... Snáď, ale neviem to asi celkom presne odhadnúť, možno mal kamarát aj trocha pravdu, možno ma okolie predsa len pozná v niečom trocha viac ako ja sama seba, ktovie?
