Dnes bol jeden z tých dní, deň krásny, výnimočný a zároveň celkom obyčajný. A predchádzal mu podobne zvláštny a krásny deň, tiež celkom výnimočný a tak obyčajný... Výnimočný v tom zmysle, že sa mi nestáva každý deň, že by som prišla zo školy a začala upratovať, preto, lebo som mala jednoducho veľa energie a chuť to urobiť... Ďalej výnimočné bolo aj to, že som šla domov a som sa celkom aj tešila, čo sa mi nestáva často, ale včera to tak bolo. Možno preto, že včera ma nejako všetko tešilo. Ale predsa to bolo úplne normálne a obyčajné, že som šla domov, nič výnimočné, nič nové, nič sa nezmenilo... alebo predsa?Zmenilo sa niečo? Na mojom okolí? Vo mne? .....neviem, neviem na toto teraz odpovedať, možno to bude tým, že svietilo slnko, že vonku spievali vtáčiky a videla som zelenú trávu, rozkvitnuté stromy, kvety a že som opäť raz nad tým všetkým žasla, ako to ja tak dobre viem, žasnúť;)... Možno len opäť raz mám také dobré obdobie, čo pri mojich ustavičných zmenách nálady je dosť možné. Ale prečo sa trápiť nad takými vecami, keď je fajn? V skutočnosti je môj život úplne super, tak prečo sa sťažovať? Budem sa tešiť zo života, prežívať každý jeho okamih naplno, lebo jedno je isté, že ani jediný sa nevráti, čas ide len a len dopredu a každá zbytočne strávená sekunda mi raz môže chýbať... Tak do toho!
