Takmer všetci žijeme v ustavičnom hluku a víre zvukov, chaose, zmätku. Stretá nás kdekoľvek sa nachádzame, v našich domovoch, v práci, na ulici... ešte aj my sami sa ním obklopujeme, aby nás náhodou nezastihlo ticho... aby si nás náhodou nenašlo v tom všetkom hluku dnešného sveta. A tak si ten „svoj hluk“ nosíme so sebou v podobe mobilov, mp3-iek a všemožných prístrojov na prehrávanie hudby, t.j. harmonického súladu jednotlivých zvukov, akordov...
Prečo už nedokážeme žiť v tichu? Prečo ja nedokážem žiť v tichu? Priznávam, mám z neho strach, mám strach pred tichom, bojím sa samej seba, svojho vnútra, ktoré šepká takým tichým hlasom, ale v tichu zreteľne počuteľným... žeby svedomie?
Už ako dieťa som sa bála ticha, bála som sa večer ísť spať, lebo sa mi v tichu noci vynárali myšlienky, otázky bez odpovedí... nechcela som ich riešiť, nechcela som sa nimi zaoberať, myslela som, že časom odídu, že časom sa sami vyriešia, a tak som sa snažila ich umlčať. Ale otázky zostali, odpovede neprichádzali a ticho bolo čoraz hlasnejšie. Niektoré z otázok som už vyriešila, niektoré čakám, kým sa stratia(čo sa ale určite nestane...). Stále mám strach z ticha, ale niekedy cítim, že ho potrebujem, cítim, že mi prospieva. Viem, že práve a jedine v tichu nachádzam pokoj, prichádzam na veci, na ktoré by som v hluku neprišla. Objavujem pomaly krásu ticha a zároveň sa ho desím. Mám ho rada a súčasne ho nenávidím...
