Teda ples bol jasný už oveľa skôr, že bude, ale nejako som sa pri tej svojej zodpovednosti a informovanosti a schopnosti sa pýtať nedostala k tomu, kúpiť si lístok a tiež som nevedela, že kto pôjde, či mi treba parťáka, no jednoducho samé výhovorky, prečo nie... Ale v stredu večer som sa dopočula, že je posledný lístok na beznádejne vypredaný ples ešte v obehu, keďže niekto ochorel, alebo také niečo. A to bolo pre mňa niečo ako znamenie, na ktoré síce neverím(na druhej strane ale neverím ani na náhody;)), ale každopádne to bolo znamenie, náhoda a asi aj príležitosť pre mňa. Tak som teda spontánne rozhodla, že idem, hoci som vedela, že vo štvrtok ráno mám ešte školu a musím hneď po tom utekať domov po šaty a iné hlúposti nevyhnutne potrebné na ples...
Napokon som všetko úspešne stihla, bola som v škole, doma asi hodinu a pol a hneď som aj utekala naspäť na intrák, kde som sa nejako dala dokopy a o pol siedmej hurá na ples(môže to teraz vyznievať tak optimisticky a pozitívne, ale v reále som sa nejako veľmi netešila, nevedela som, čo ma čaká a či vôbec sa budem baviť, vzhľadom na moje diskofilné schopnosti, priznávam, tanec nie je práve mojou silnou stránkou, ale ja sa snažím;)). Po menších úvodných problémoch s miestami, stolmi a podobne som sa dostala k našej partii z intráku, čo ma dosť potešilo, lebo predsa len známi ľudia sú známi ľudia;) A ples mohol začať, trocha s oneskorením, ale predsa.
Potancovali sme, pokecali, najedli sme sa, niekoľko príhovorov, prípitok, program, tombola... Ale hlavne ten tanec bol náplňou nášho večera, či noci, či dňa už takmer? Teda, skončili sme tak okolo piatej ráno. Potom ešte bolo treba poupratovať, poukladať stoly, stoličky... Kopa práce, ale v podstate celkom nám to zbehlo, teda mne určite, keďže nadránom ma chytil asi druhý dych a únava akosi opadla. Tak som teda dobehla na izbu o pol siedmej ráno asi a o pol ôsmej už som bežala na električku, že idem na vlak domov;)
Ale už v električke ma chytila taká únava, že som nedokázala stáť na nohách(a nielen preto, že ma tak strašne bolia chodidlá, ale som mala pocit, že odpadnem....). Vo vlaku to bolo podobné, cestu som nejak veľmi nevnímala, som len tak spala-nespala a dúfala, že neprespím moju stanicu.... Cestou domov od vlaku som potom tiež tak mierne zaspávala, slniečko svietilo, mne sa zatvárali oči... Doma som ľahla do postele, že budem konečne spať a hľa, zrada, človek je unavený, ale už sa nedá... Tak som teda sadla za comp a dokončila článok, ktorý som začala ešte ráno, som si istá, že dnes ešte na mňa príde taká brutálna únava, že odkvecnem do postele ako zabitá, ale tak zatiaľ ešte sa nedá...
Ale som momentálne absolútne spokojná a rada, že som bola, napriek tomu, že som sa o tom dozvedela v poslednej chvíli, ale asi to tak malo byť... Mala by som asi častejšie pristupovať k takýmto spontánnym rozhodnutiam, lebo väčšinou končia naozaj fajn. Tí čo boli vedia svoje, vedia ako bolo super a vedeli aj predtým, že super bude. Len ja ako nováčik som musela na vlastnej koži zistiť niečo, čo je všeobecne známe, že akcie UPC-čka sú super:)
p.s. tento článok je potrebné brať s rezervou, nakoľko autorka ho písala v stave po prebdenej noci...;)
