a možno stojí zato dočkať sa na tom brehu,
na pár okamihov, bezmocne sa zmôcť na pozdrav,
zahrabať sa jeden do druhého, nevidieť nesmelý rumenec,
prilipnúť lícom, rozpustiť sa v padajúcom snehu...
a dlho stáť, pozorujúc postavu v kabáte
(veď napadnutý sneh sa roztopí, určite sa roztopí..)
v dlaniach lístok – do konca – s odlietajúcim kŕdľom,
a myslieť si: veď rozprávka predsa vôbec nie je o tom..
..že dážď je za oknom, pri dverách sa roztvára dáždnik,
že mesto osleplo na ešte jeden mokrý rám..
no anjeli v nebi kopú vzdušné jamy
a prsty su teplé, a čas rozprávok ešte nenastal
preklad ruského originálu