luna nie je opustená – žijú na nej vlci.
huňatí, múdri, majú teplé laby
a hebké záhlavie zo sivého hodvábu.
takí ohromní, rozumní, slabí...
keď, naštrbená mesačným úškrnom,
júnová noc vonia zrelými višňami,
hrajú sa, v hviezdnych riekach špliechajú.
a hviezdy od tých tryskov nekonečne krásnejú.
pod rozvážnym krokom mäkko pružiaca
splieta sa vzorka na povrchu mesiaca.
oči hľadia na cudzie obrazy,
neveriac ich vlčej, jemnej 'zvernosti'.
od prachu stoviek ciest zbeleli ich hrivy –
tam čas letí inak, nie pravdivo,
tu pomaly tečie, tu smeje sa ihravo,
tu v okamihu vzpriamiac sa umára sa lovom, no
vzývajúc bratov na ďalekých planétach
stádo vlkov mlčí. nezavíja zúfalo.
len mesiac vysiela ich ostražité svetlo,
a dúhovka očí svieti ebonitovo-čajovo.
vtedy noc hľadí určite nakrivo,
srdcia napĺňajúc bezmedznou clivotou.
aj vlci ronia diamantové slzy
a počujeme ich žiaľnu spoveď.
preklad z ruského originálu
