postoj. počuj. pamätáš si, určite,
ako sme opatrne krok za krokom
kráčali po nebi z preglejky?
smejúc sa nabrali plné náručia hviezd
z tvrdej kartónovej lepenky,
a úplne nám stačilo žiť v našej viere,
že v každej i malilinkej modrej diere
očakávajú nás tajné dvere.
horlivo vyváľajúc sa v plastelíne
lepili sme nemotorne ruky-krídla,
a noc bola nekonečne dlhá
dlhšia ako sto tisíc míľ. a
hasil som ohne polnočnej ulice,
skúšajúc zlepiť naše obe polovice.
ty si sa hnevala, so smútkom hľadiac
na všetky nepatrné pavučiny,
považujúc žiaľ za epicentrum trhliny
v pokrivenom úsmeve z porcelánu.
a každý sen bol nevyhnutne prorocký,
a každý deň bol nezameniteľne vratký –
v tvojich očiach kudlil sa, unikajúc,
no vedeli sme, nový bude poslaný.
netreba, miláčik, všetko si pamätáš, viem.
a ja - zabudol som. prepáč. som príliš dospelý.
preklad ruského originálu - run.
