Tento rok sme sa vybrali do Turecka. Krásny hotel, prostredie, ústretový personál, milí hostia, kvalitné služby, no hlavne my dvaja. Tie dni sú v podstate stereotypné, no napriek tomu patria k tým najšťastnejším. A práve včera, počas jedného z týchto „nudných“ popoludní, som sa pri spoločnom blbnutí v bazéne musela pousmiať nad tým, ako som sa rokmi zmenila.
Ani neviem prečo, ale v mysli som sa vrátila o rok späť, keď som zažívala takmer identické chvíle, avšak v inej dovolenkovej destinácii. Zoznámila som sa tam s mladou, sympatickou Češkou Klárou. Po niekoľkých dňoch sa z nás stali celkom dobré parťáčky a tak sme sa prirodzene začali rozprávať aj na všeobecne (ne)obľúbenú tému muži. J Vysvitlo, že Klára trávi v danom hoteli rok čo rok letnú dovolenku, a takmer tri týždne si tu užíva prítomnosť svojej „osudovej“ lásky. Jej milý pracuje ako barman počas celej sezóny, čo je zhruba sedem mesiacov v roku. Kláre tak strašne poplietol hlavu, že ona chúďa drie celý rok ako kôň, aby nasporila potrebné financie a následne si mohla dopriať takmer mesačný oddych v jeho prítomnosti. Pýtala som sa jej, prečo takto neskutočne mrhá životom a vkladá energiu do vzťahu, ktorý je vopred odsúdený na zánik. Povedala mi, že nie som jediná, ktorá si to myslí, ale ona ho úprimne miluje a verí, že raz budú spolu. OK, nemám a ani vtedy som nemala protiargument.
Aj vy určite viete, ako s človekom dokáže zamávať láska, nedajbože tá, s prívlastkom letná. Aby som bola úprimná, ani mne sa v minulosti nevyhla. Bola som ešte študentka, on pracoval v reštaurácii, kam sme sa kamarátkami počas dovolenky chodievali najesť. Ihneď sme si padli do oka a až do môjho odchodu domov sme sa od seba nepohli. Myslela som si, že umriem, keď som sa vrátila späť na Slovensko.
Nasledovali DNI krásnych správ a milých odkazov, plánovanie ďalšej návštevy, virtuálne bozky, objatia ... čoraz viac pracovných povinností, sporadickejší kontakt a definitívne vytriezvenie. A práve to vytriezvenie by malo byť akousi automatikou, ktorá sa spustí, akonáhle sa vrátite späť do bežného života. Vo väčšine prípadov to tak ale nie je. Za týždeň či dva nám ženám nevídané gentlemanstvo plážového, prípadne iného seladóna, dokáže celkom zatieniť zdravý úsudok. Ja tomu zvyknem hovoriť citový masochizmus. J Ale viete čo? Ono to k životu vlastne patrí. Každá z nás by mala prežiť letnú lásku, možno aj s preplakanými nocami. Garantujem vám, že s odstupom času sa na ne budete dívať úplne inak - s nadhľadom, úsmevom a patričnou dávkou nostalgie. O to viac, ak vás spomienky prepadnú v období, keď budete dovolenkovať v prítomnosti lásky celoživotnej. Presne tak, ako ja práve teraz.
