Pamätám si, ako by to bolo včera.
Teplý septembrový deň a v triede sa objavil nový chlapec. Iba o niekoľko mesiacov starší ako ja. Modré oči, úsmev od ucha k uchu, hustá štica vlasov s ofinou, žiadny slaboduchý tajtrlík. Síce za nami nestačil, lebo sa prisťahoval z mesta. Nemal žiadnu šancu s nami udržať krok. Ale napriek všetkým prekážkam po niekoľkých týždňoch sa už zvládol vyškriabať na strom, poriadne hodiť kameňom a aj trafiť cieľ. Išlo mu to ťažšie, ale sila vôle ho nepustila. Dovtedy najkrajšia jeseň v mojom živote. Tak to po dlhé roky zostalo, až pokiaľ túto spomienku nevytlačili iné.
Po roku už udržal s nami tempo vo všetkom.
Hrdinsky nás bránil pred kohútmi, ktorých obľúbeným športom bolo počkať nás na ceste zo školy a divoko zaútočiť. Vtedy som ešte netušila, o kohútích zápasoch. Že kohúty sú zákerné bojové zvieratá. On v mojich očiach vyrástol a získal si ma ešte viac, aj keď bol rovesník. Aj, keď sme sa občas pobili a v škole ma ťahal za vrkoč, polieval ma vodou. Skrátka všetko to, čo chlapci v tom veku robia, aby si získali pozornosť dievčaťa, ktoré sa im páči. Vtedy som netušila, že takto funguje náklonnosť a vzťahy.
Všetky sme boli do neho zaľúbené, kompletne. Nevynikal síce knižnými vedomosťami, ale mal prehľad chlapca z mesta, chodil na krúžky, o ktorých sa nám ani nezdalo a hlavne dievčatám. Karate. Moja generácia si určite bude pamätať maďarský seriál s policajtkou Lindou, karatistkou. Jazdila na skútri pokiaľ ma pamäť neklame.
Vedel si nás získať, mal skvelý odhad situácie a vedel prežiť v akýchkoľvek podmienkach.
Písali sme si listy. Tajne nechávané v lavici, sem tam kreslil obrázky. Doteraz si pamätám jeho tlačené písmo. Ja som škrabala ako kocúr. Raz, keď sme sa pohádali, presunul svoju pozornosť na ďalšiu spolužiačku. Vedel ako na mňa. Vytáčal ma donekonečna, ale to bola súčasť prvej lásky, keď sa deti učia medziľudským vzťahom. Teraz tomu rozumiem, lebo vidím podobné scenáre na mojich deťoch.
Nerozumela som tomu a vtedy ma to neskutočne zabolelo. Nikdy som sa nikomu nezdôverila. Moje deti mi naopak nahlásia všetko. Kto koho pobozkal, prečo sa môjmu najmladšiemu páčia staršie múdrejšie dievčatá. Moja vtedajšia hrdosť, ale bola ešte väčšia. Nepovolila som a rozchodila ho.
Keď sa mu situácia v rodine ustálila, zase sa odsťahoval ku mame. Potom som ho dlhé roky nevidela.
On vyrástol a zmenil sa na takého muža, pri ktorom sa vám nohy podlomia a nešlo iba o výzor. Disciplína, cieľavedomosť, prirodzená inteligencia, vedel robiť s ľuďmi a odhadnúť situáciu, také tie prirodzené vlastnosti, s ktorými sa buď narodíte alebo sa ich nikdy nenaučíte a je úplne jedno aké knihy si naštudujete či skončíte univerzity s červeným diplomom. Ženské pohlavie tuší o čom rozprávam.
Po rokoch, keď sme sa stretli už v dospelom veku, som oneskorene oslavovala s kamarátkami svoje narodeniny.
Narazili sme na neho náhodou v podniku. Po spoločne strávenom večeri, nejako zariadil, že sme sa ocitli samy. Úplne samy, iba my dvaja.
Nepomohlo mi, že som bola nie práve najtriezvejšia a už bolo vyslovene biele ráno. Pretancovaná noc, ja a tanec. Ale aj napriek tomu nezneužil situáciu. Mohol. Čo mi doteraz zostalo v pamäti je, že čakal či ja urobím prvý krok. Každý v okolí striehol, že čo bude, či ja sa poddám. Držala som bobríka statočne. Túto vlastnosť som dlho nosila ako tetovačku.
Naše cesty sa rozdelili a ja som nikdy prvý krok neurobila.
Vedela som, že buď všetko alebo nič.
A teraz po rokoch, keď som sa dozvedela, že už medzi nami nie je, zabolelo. Mohol tu ešte byť. Zaslúžil si žiť.
Pozostalým a všetkým blízkym i rodine prajem úprimnú sústrasť a jemu večný blažený pokoj. U mňa sa zapísal ako dobrý, poriadny človek a ja som si ho vážila. Stále pomohol, keď mohol. Svoju nielen fyzickú prevahu nikdy nezneužil.
Život žil naplno.
Nech mu je zem ľahká.
