Stalo sa vám niekedy, že vás zarazia reakcie ľudí, ich správanie? Neviete, čo mám na mysli, že? Tak si to rozoberme. Niečo sa stane a vy ste obklopený, určitou skupinou ľudí, priatelia, rodina, známy, kolegovia z práce. Očakávali by ste, že sa spojite a problém vyriešite, resp., že dotyčná osoba, ktorá problém rieši, bude mať aspoň pochopenie od ľudí, ktorými je obklopená. Ale opak je pravdou.
Ľudia sa zadeľujú do viacerých skupín. Prvá, to sú tí, ktorí podporujú- absolútna podpora. Nasleduje slovná pomoc, možnosti, ako riešiť danú situáciu, určite to každý poznáte. Potom je druhá skupina ľudí, ktorí sa k vám otočia chrbtom, hneď, ako zistia, že sa objavil problém. Načo by sa s vami priatelili, ak z vás nič nemajú, bez úžitku? A potom je ešte tretia skupina ľudí, ktorá sa vyprofiluje z ľudí, od ktorých by ste podporu očakávali. Čo vás síce prekvapí, zarazí, nepoteší, ale... Ak skutočne ste si na tej osobe zakladali a ona sa k vám otočí chrbtom, tak potom je nasledujúca otázka na mieste. Akými ľuďmi sa obklopujete? Pre úplnosť existuje ešte stará známa skupina ľudí, ktorú zaiste každý z vás pozná. Sú to ľudia, s ktorými ste si nikdy nerozumeli a ani nikdy nebudete- nepriatelia.
Môj názor je, že stále sa to začína od vás respektíve vo vás. Záleží aké máte priority v živote, hodnoty, ktoré uznávate alebo naopak veci, s ktorými vôbec nesúhlasíte. Potom nejako automaticky z vnútra si profilujete ľudí, podľa toho aký ste charakter, aké máte záujmy...Budujete si vzťahy, akúsi sociálnu sieť založenú na vzájomnej dôvere. A teraz prichádza zlom, na ktorý poukazujem a hádam ho nikdy nepochopím. Ako je možné, že z prvej skupiny ľudí sa vyprofiluje iná skupina, ktorú zaradujeme k nepriateľom?
Zrejme som naivná ak predpokladám, že sa to dá predvídať. Že vzájomne sympatie a vzťahy, priateľstva sú založené na nezištnosti, dôvere, že tak, ako sa správame k danej osobe môžeme očakávať aj spiatočnú väzbu, že známych desať Božích prikázaní, ktoré sú z Biblie, ale ja osobne som presvedčená, že sú, aj všeobecne platne v živote kohokoľvek, veriaceho, neveriaceho, uplatňujeme v živote všetci. Hlavne je, aby sme boli ľuďmi. Že, keď sa ráno na seba dívame do zrkadla, že sme to my a nie niekto iný...V poslednej dobe často pozorujem ľudí, ako sa k sebe správajú. Mam dni, keď si založím ružové okuliare a svet je priam ideálny. Šok nastáva po ich odložení. Skutočne sme my ľudia schopný až takých hrubosti a podrazov a zakenosti. Je toto princíp ľudskosti, humanity?
Keď sa vám niečo také stalo, tak asi potom pochopím, že si vybudujete imaginárnu stenu, cez ktorú pozorujete ľudí a držíte si odstup...
Na určitú dobu, záleží od rozsahu zranenia.
Je mi ľúto, že podlostiam dochádza. Veď sme ľudia, a to by sa nemalo stávať. Smutné je, že sa potvrdzuje staré známe porekadlo- výnimka potvrdzuje pravidlo.
Princíp ľudskosti? Naozaj?
