V súvislosti s nedávnymi udalosťami na Slovensku, zavraždenie Andrey, publikované znásilnenie partnerom spojené s bitkou v iných médiách, každodenné napadnutia, rozmýšľam prečo ženy a aj ich najbližšie okolie násilie tolerujú.
Čo sa s nami stalo, že sme sa prestali zaujímať o okolie a stav našej spoločnosti. Vytratili sa maniere dobrého správania. Skoro som napísala spávania. Iba jedno písmeno, ktoré hneď upraví zmysel a v podstate pravdivo zobrazí stav- spánok. Lebo naozaj v skutočnosti spíme s otvorenými zmyslami a dobrovoľne tolerujeme násilie.
Pasivita je tá najhoršia možnosť, čakanie na Godota, ako sa to vyvinie. Veď ešte nie je tak zle, naozaj? Čo sa s nami stalo, že sa nevieme postaviť za spravodlivosť a bojovať za ňu. Dokonca aj slovo spravodlivosť je ženského rodu. Chúďa, tá si na Slovensku užije viac než dosť. Asi, preto je jej tak málo, lebo je zastúpená ženským rodom. Je najvyšší čas s tým niečo urobiť, aby sa vrátila tam kam patrí a začala robiť nevyhnutné poriadky.
Veľakrát žena osobne nepožiada pomoc z hrdosti, z obavy o rodinu a tam, kde sú prítomné maloleté deti aj častokrát z dôvodov finančných, z existenčných.
Strata reputácie, dobrého mena ženy tiež s tým súvisí.
Sama si za to môže, však pozrite, čo stvára, čo si oblieka...Alibizmus.
Kto sa, ale skutočne pozrie ráno na seba do zrkadla, keď je schopný niečo také vysloviť?
Ak by ľudia mali aspoň štipku sebareflexie, tak by ich komentáre tohto typu v živote nenapadli.
Ale, čo ja tu táram o sebareflexii, keď ľudia už ani susedov nepozdravia, nepodržia dvere, nepoďakujú, nepomôžu, keď evidentne vidia, že človek potrebuje pomoc a odvrátia sa na druhú stranu. To nie je o moralizovaní, stačí sa pozrieť vo verejnoprospešnej doprave na sediace množstvo ľudí a pristúpi staršia pani, tehotná, žena s dieťaťom a stoja všetky zaradom, lebo im nemá kto uvoľniť miesto. Tak kde tu hľadať empatiu a spravodlivosť?
Ilúzie, že niekto zabráni domácemu násiliu, keď už je polovička v koncoch kompletne vyčerpaná buď fyzicky alebo psychicky. Náročky som použila slovo polovička, lebo násilie sa deje aj opačne.
Je treba sa zobudiť v realite, lebo dnešná doba je taká.
Nie, nie je. Ľudia sa zvlčili, lebo chýbajú vzory.
A stačilo by tak málo, začať od seba. Každý zaradom. A príklady by boli všade.
Úplne som sa zbláznila. Naivná, stále hlava v oblakoch....
