Dej z Oravského prostredia.
Peter sa vracia do dediny za svojou Magdalénou, láskou z detstva. Po ceste stretol pašerákov koní z Poľska, Jana a Joža. Jano, najbohatší gazda v dedine chce popýtať Magdalénu o ruku. Všetkých troch naháňajú žandári, ale nechytia ich. Prídu do dediny, Janovi ostane jeden kôň a prespí u Evy. Tam sa dozvie o tom, že Jano si bude brať Magdu, udá ho. Magda má rada Petra, ale matka ju chce vydať za Jana. Zistí, že Peter má odísť do Turca, aby si postavil dom, založil gazdovstvo a príde po Magdu na troch gaštanových koňoch. Po rokoch Peter splní svoj sľub, postaví si dom, kde predtým stál jeho rodný dom, ktorý zhorel. Má gazdovstvo a pracuje na píle. Zistí však, že jeho milá bola prinútená vydať sa za Jana. Ten ju bil, nútil ju, aby sa starala o kone, ktorých sa bála a potratila. Nedonútil ju milovať ho, zabudnúť na Petra. V závere zabije Jana kôň,Tulák (Peter), keď mu chce do boku vypáliť znamenie.
Peter si odvedie Magdu na troch gaštanových koňoch.
Peter - lyrický hrdina, individualista, úzko spätý s prírodou, okolie ho neprijalo, pretože bol sirota, je rozprávačom dejových udalostí.
Margita Figuli
Tri gaštanové kone
Vydala Matica Slovenská, 1940
Nežiadam si márností svetských od Hospodina, lebo bohatstvo, zisk a sláva radosťou chvíľkovou zapaľujú srdce človeka a ja chcem, aby srdce moje bolo zapálené radosťou večnou. Nežiadam si, aby ma nasycoval blaženosťou a napájal rozkošou, ktoré trvácnosti nemajú, lebo ja kráčam k prameňu studnice života jeho a tam smäd môj i hlad môj utíšený bude. Nežiadam si do ruky meč, ktorého ostrosť premohla by nepriateľov; nech radšej Hospodin ostríha dušu moju i telo a chráni ich ako zrenicu oka svojho; nech radšej skryje ma v tôni krídel svojich, lebo blahoslavený je ten, ktorého silou je Hospodin. Preto k nohám svojim nech ma pozdvihne, aby som sa naučil kráčať po cestách božích. Srdce moje nech prečistí z prachu zeme a naplní ho dobrotou prenesmiernou, aby som robil ľuďom dobre. Obraz svoj svätý nech vo mne prechováva, aby som s ním chodil v zemi živých a zveleboval ho. Rozum môj nech spravuje radou svojou preláskavou, aby som mohol medzi spravodlivými obcovať spravodlivo. V trpezlivosti, viere a skutkoch nech som dokonalý a celý, aby moje činy neboly podobné piesku, ktorý rozmetáva vietor. Myseľ moja nech je jednotná, lebo muž dvojakej mysle je ako strom, rozštiepený napoly. Reč moja, nech je nie vynášaná jazykom váhavým, úlisným a ľstivým, ale reč moja nech je ako prameň, z ktorého vyviera voda iba jedna.
Toľko si žiadam od Hospodina, ktorý bol Bohom Jakubovým, a chcem, aby bol Bohom aj mojím, lebo až do nebies siaha milosrdenstvo jeho, nad oblaky vyvýšená je pravda jeho a nad mohutnosť hôr vystupuje spravodlivosť jeho.
Takýmito myšlienkami mal som preplnenú hlavu, ako som sa vracal predvečerom domov cez les, hustý ako decembrová tma, lebo v tomto kraji sú také husté lesy. Vracal som sa na svojom gaštanovom koni a počúval som v prenesmiernej tichosti hôr cengot jeho kopýt, ktorý sa strácal medzi ťažkým a jednozvučným hučaním stromov. Kráčali sme od hraníc pomedzi kopce a jediným naším druhom bol vietor, ktorý prenikal od severu do úžľabín vrchov, aby v nich strávil v pokoji tichú letnú noc...
