Určite poznáte takých ľudí - keď prídu vám, tak vás nepustia k slovu, a po chvíľke vás bolia uši, z tých neustálých problémov, sťažnosti, bolestí a podobne. Nie, ani mne to nie je príjemné, ale napriek tomu, že sa mi to nepáči, dosť často sa mi stáva to, že aj ja patrím medzi takých "otravov".
Ale spätne si uvedomujem jednu vec: ak ma vypočuje človek so záujmom, slovami "pofúka" moje rany, dá najavo pochopenie tak už nemusím hľadať niekoho ďalšieho. Niekedy mi stačí aj to, že si niekto dotyčný nájde čas. Už len tým mi dáva najavo svoju lásku.
Problém je však to, že nemôžem vždy a všade takto zamestnávať druhých ľudí. tiež si treba poplakať aj sám. Ale verím a chápem, že niekedy je človeku treba sa aj vyrozprávať, potrebuje pocítiť lásku, pochopenie, potrebuje sa podeliť o svoje starosti či radosti. Proste potrebuje pocítiť, že nie je sám.
Prejavme túto lásku druhým, keď to potrebujú. Niekedy stačí málo - iba vypočuť. Nemusíme ponúknuť riešenia problémov, to nie je treba. Stačí ponuknuť rameno, a utrieť slzy. Ale samozrejem treba vedieť vtedy aj povedať nie, aby to ten človek nezneužíval. Lebo tak akou mierou nameriame druhým, tak takou mierou sa nameria aj nám. A kto z nás by nepotreboval z času na čas vypočuť? povzbudiť?
