Stál pri okne. Priviedli väzňa. Zatiaľ sa neobrátil. Kývol iba rukou a odišli. Väzeň mal putá, mohol si to dovoliť. Z cvičiska sem doliehal rev vojaka a bolo počuť i šumot pochodovania.
„Links! Zwei! Drei! Vier! Rechts...“
Obzrel sa. Väzeň bol už oholený, aj celkovo už inak vyzeral. Všimol si jazvu na ľavom líci. Väzeň pozeral dole. Nejavil nejak záujem o komunikáciu.
„Čo hlava?“ opýtal sa.
„Aká hlava, čo za hlava?“ opýtal sa väzeň.
Poručík ukázal na temeno. Väzeň sa pokúsil dotknúť hlavy. Pozrel sa na ruky. Boli od krvi. Bolesť však už necítil. Odnaučil sa vnímať bolesť. Bolesť nie je pre chlapov. Tak pre neho nebola dôležitá.
„Boli ste tvrdý oriešok, zabili ste nám dvoch mužov, vojak,“ poručík okomentoval včerajšiu situáciu.
Väzeň sa ani nepohol.
„Vojak, s vami sa rozprávam,“ väzeň však ticho sedel sklonený.
„Vojak!“ krátky príkaz.
„Prepáčte, nie som vojak a keby som nebol spútaný, ukázal by som vám, ako sa máte so mnou rozprávať. Viete to vôbec s kým sa rozprávate?“ pomaly, v pokoji väzeň povedal svoju hrozbu.
„Prehrali ste, vojak,“ cynicky a pohŕdavo sa poručík ozval, „ vojna sa už skončila. Váš veliteľ by bol na vás veľmi hrdý, vojak.“
„Ja som veliteľ. Žiaden vojak," povedal chladne, ale pohľad zostal sklonený.
„Všetci velitelia sú mŕtvy. Vodca i jeho generáli. Proste všetci.“
„Nie. Všetci nie sú mŕtvy, jeden generál žije,“ zdvihol hlavu, „ Generál Fueterell. Osobne.“
„Teda generál. Je po vojne. Dobojovali ste. Ráno vás popravíme. Stráže!“
Stráže prišli. Väzeň sa postavil. V rámci svojich možnosti zasalutoval. Pozrel sa poručíkovi do očí. Tu si poručík uvedomil oheň vo väzňových očiach – nebál sa. Bola v nich skôr divokosť ako strach.
„Máte nejaké posledné želanie?“ niečo poručíka donútilo to povedať. Pohŕdal Nemcami, možno i kvôli ním musel byť ďaleko od ženy.
„Zomrieť v svojej uniforme.“
„A tá je kde?“ poručíkovi sa páčila vnútorná sloboda väzňa.
Väzeň ešte krátkymi a presnými vetami popísal miesto, kde bola zahrabaná uniforma. Začul ešte príkazy na pochodovanie a spomenul si na situácie, keď sa mu taký výcvik a život vryli do pamäte. Tvrdá nemčina jeho krajanov -veliteľov mu zostala v hlave. Prešiel s ňou takmer celé Nemecko i cez Holandsko. Tvrdý jazyk i tvrdý výcvik. Nik sa s ním nemaznal. Tvrdosť sa stala jeho životom. A tej učil i svojich vojakov. Raz dokonca zmlátil vojaka, ktorý sa rozplakal. Proste, on bol pevná skala a to tvrdo vyžadoval i od ostatných. Priviedli ho do cely. Sadol si na studenú zem. Cez štrbiny bolo počuť výstrely a povely k strieľaniu.
„Feuer frei!“ niekoľko ráz to takto tvrdo i on povedal počas jednej nočnej akcie v jednej dedine. Vtedy našli nepriateľa, postavili ho k múru a spravili krátky proces. On bol veliteľ akcie, on vydávala rozkaz. Spomienky sa vracali. Rev bola jeho uspávanka, nebezpečie jeho vášeň, streľba pohladením a on rozhodoval o živote a smrti. Ako i o tom mladíkovi, ktorému pukli nervy a pustil sa papuľovať, vtedy ešte kapitánovi. Vytiahol pištoľ a zastrelil ho. Zbabelcov nestrpel.
Spomenul si prečo ho odhalili. Pred koncom vojny, po obsadení Berlína si zbalil svoje veci – uniformu, zakopal ich a ako žobrák sa vydal po meste. V ošúchanom plášti, zarasteného ho nik nepoznal. Každý ho bral ako tisícky iných vojakov -žobrákov s ohrnutými goliermi potulujúcich sa po okolí. Lenže on bol veliteľ. Bol zvyknutý byť neobmedzený. Určite si musel niekto všimnúť, že v tom vojakovi je až príliš sily a musel ho za úplatok udať.
Ešte si spomenul na bitku, ako unikal, stihol niekoľkých zabiť, nevedel koľko zo zvyku obete nepočítal a potom už mal okno.
Prežil zákopy, tie ho odnaučili báť sa. Nočné nálety mu boli ako uspávanka a naučili ho tvrdo spať i pri bombách padajúcich z neba. Nočné akcie, prepadovky, nákladné autá – neustále napätoe, tvrdý život. Bojová motolica bola pre neho život. Pochody. Tiché šepoty, tiché rozhovory pred bitkou. Mal vôbec priateľa? Ak si aj niekoho obľúbil, čoskoro mu ho zabili. A potom už ani nehľadal. Obľúbil si stráže na osamelých miestach. Ľudia okolo sa menili a padali – boli proste slabí a báli sa. Jeho tvrdosť mu pomohla prežiť. A tým, že sa stal samotárom, uchránil sa aj od iných bolestí. Žena mu nechýbala – počul o zrade žien a vo vojne on nepoznal priateľa. Ale nebol paranoik. Preňho jedinou slabosťou bolo čakanie pozeranie sa na horizont. Ako keby na niečo čakal, malo niečo prísť, no stále nič neprichádzalo. Iba bolesť, ale tu vždy potlačil. Keď človek nedá bolesti a strachu priestor – nemajú ho možnosť ovládnuť.
Doobeda mu priniesli uniformu. Obliekol si ju. Pozrel sa do zrkadla. Zrazil päty a zasalutoval. Dal si čiapku na hlavu a tvrdo sa pozrel na seba. Menil sa vek – menila sa i rovnošata. Vždy sa mu páčila ta čierna uniforma. A vždy keď mal dlhý, kožený plášť, nikto si vtedy netrúfol voči nemu. Jeho prísna, tvrdá tvár s jazvou ešte umocňovala jeho drsnosť. Dal si ruky dozadu a dali mu putá. Pevným krokom vykročil. Nebál sa smrti, však sa už s ňou toľko stretol. Nebol nahnevaný, ale rozhodne nechcel zomrieť ako slabý človek niekde v posteli.
Keď stál pod slučkou a dávali mu ju na hlavu, vojakovi sa pošmyklo a padol na väzňa. Väzňom to nehlo – keď stál, stál pevne ako skala. Dali mu slučku. Pozrel sa na poručíka. Jeho oči horeli. Poručík kývol hlavou. No kým stačili vykonať príkaz, väzeň ešte pokojne povedal: „Mein Herz brennt!“ („Moje srdce horí!“)
