Ležal. Tvárou k zemi. Pred oltárom. Zažíval pokoj. Ruky malroztiahnuté. Jeho telo pripomínalo kríž. Nad ním sa niesol spevmníchov. Aký bol prešťastný deň. Skladal sľuby. Jeho Kráľ ho pasoval narytiera. Jeho brnením bol hnedý habit, jeho zbraňou ruženec. Jehovodcom bol Kráľ všetkých dní. Ten jeho pokoj spočíval aj v tom, žeprestal vnímať čas.
Puška. Stál na stráži. Fúkal si ruky, aby munezmrzli. Na hlave mal prilbu a cez ňu kapucňu. Mal i dlhý plášť, ktorýho ako tak chránil pred zimou. Strážil vchod do skladu. Zrazu čosizapískalo. A ešte raz a stále. Zovrel zbraň. Odistil a namieril. Skôrchcel namieriť. Ale nevedel kam. Bolo už šero. Tak začal strieľaťdoľava-doprava. Strieľal. Kričal, reval ako keby i tým krikom chcelzabiť nepriateľa.
V prítmí blikotala sviečka. Kľačal pri posteli amodlil sa. Jeho otec potichu prišiel k nemu. Pohladil ho po vlasoch.Keď sa domodlil, ľahol si. Otec ho ešte prikryl. Nebol už malý, aleotec mu dal krížik a povedal pár povzbudivých slov.
Kričal. Ziapal.Išlo ho roztrhnúť od kriku. Bol v tmavom lese. Vedel, že sú tam skrytínepriatelia. Krikom si dodával odvahu. Ponižoval a nadával nepriateľom,hoci jeho odvaha bola v topánkach. Radšej mal otvorený boj, nie takýto,keď nevedel, odkiaľ dostane guľku. Jednoducho sa bál. Čím ďalej šiel,tým viac sa bál. Kričal. Reval. Nakoniec sa rozbehol. Nevedel kam, alestrach ho hnal preč. Zakopával, padal ale bežal. Mal strach. Už šielzošalieť zo strachu. Vedel, že tam niekde sú ľudia, ktorí mu môžupomôcť. Ale keď nejakých ľudí videl, boli to už len mŕtvoly. Tiemŕtvoly postupne vstávali a šli za ním. Zrazu ho obstúpili. Pomalyzačali uzatvárať kruh. Nabil plný zásobník a strieľal. A kričalzároveň. Točil sa dokola a strieľal. Lenže mŕtvoly na nábojenereagovali a on stále prepadal strachu. Teraz už až panickému.
Tešilsa. Tešil sa, že znova uvidí túto kaplnku. Bola vysoko v horách a vždytam bol sám. Cítil sa tak zjednotený s prírodou. Aj keď mnoho razyodtiaľ odišiel, nevedel nikdy, či sa tam vráti. Vždy mal dosť sílodolávať zlobe. Vtedy v horách sa zastavil čas a on počúval tichu. Toticho bolo preň najkrajšou hudbou. Vtedy stíchlo všetko, i to, čo hotrápilo.
Už mu bolo všetko jedno. Už ani pomaly nevnímal tú bolesť.Začínalo mu to byť jedno. Sem-tam ešte sebou šklbol, aby nepriateľa napár sekúnd odohnal, ale cítil zuby i pazúry šeliem. Tie ho trhali, hocibol živý. Keby sa dala bolesť porovnať s morom, on bol v ňom utopený.Dusil sa, bránil sa. Ale nakoniec sa utopil v bolesti. Bola ako mor.Najprv končeky prstov a potom každá bunka. Čím viac ho bolesťpohlcovala, tým viac kričal a šalel. Ešte naposledy vystrčil ruku, čimu niekto nepomôže, ale nič. Sklamal a zlyhal. Pre takého nietodpustenia. Vedel, aký je trest – smrť. Ale bolo mu to jedno – bolesťako bolesť.
