Neviem praktickz ako začať. Uvedomil som si to, ako veľmi vdačim svojim rodičom. &bolo to v situácii, v ktorej som sa ocitol teraz ako rodič, predtým to bolo v situáciach ako dieťa. A stalo sa mi to aj v iných situáciach - ako napr. ked som bol žiak, tak som strašne frflal na učitelov, aký su, a ako sa maju. Dnes ked som už učiteľ, s nejakou, i ked parročnou praxou, viodim ten rozdiel. A začínam chápať učiteľov. pdobone je to aj v situáciach s rodičmi - dokým som bol malý som frflal aký sú hrozní. Dnes, ked sa dostavam do situácie rodiča(častokrát síce ako pozorovateľ), tak si uveodmujem akú veľkú starostlivosť mi rodičia venovali. A že teraz je rad na mne, abz somt u starostlivosť zase ja venoval dalej - ako učiteľ, ako rodič, priateľ, kamarat, alebo v akejkoľvek inej situácie.
Nič teda nepomôže vo vzťahu k druhému, ako vžiť sa do jeho situácie, žiť(ak sa dá) jeho životom, dostať sa do situácii v ktorých je ten druhý. ) Lebo ťažko môžem niekoho kritizovať, ked neviem čo všetko stojí za jeho úsilim, alebo aj za jeho nedostatkami, či pádmi. Čo je však horšie, vieem ľudí odsúdiť vopred, akoby sme ich najprv spoznali. Nedje tu len o vzťahu k druhému, ale častokrát svojim odsudovaním a rozčulovaním ubližujeme a hromadíme zlo aj voči sebe.
Dalo by sa povedať, že niektorých treba milovať aby sme ich pochopili, a niektorých pochopiť, aby sme ich mohli milovať.
Záverom chcem povedať, že aj Boha, a jeho lásku možno pochopiť, ked aj my začneme milovať. Nechcem tým tvrdiť že jedine tak možno Boha spoznať, ale Božia láska sa často prirovnáva, a dáva aj za vzor, k láske snúbeneckej, či partnerskej, manželskej, priateľskej alebo a to hlavne - hlavne láske láske rodičovskej. Preto až ked začneme milovať - tak tým viacej sa začíname približovať k Bohu. A až vtedz častokrát pochopíme, ako veľmi nás Boh miluje.
