Nie raz som počul, aké sú prikázania a postoje Cirkvi striktne: "všetko len zakazuje, prikazuje." Nie raz aj ja som mal pocit, že Boh akurát berie tie radosti, chce, aby sme sa vážne tvárili, "držali hubu a krok" jak sa hovorí. Ale je táto predstav správna?
Si predstavme, že máme trabanta, alebo iné rozhegané auto, ale máme ho dlho, poznáme ho, dobre sa nám jazdí, aj ked nie vždy všetko plne funguje. Ale jedného dňa by prišiel nejaký boháč, a z ničoho nič by nám toho trabanta chcel zobrať. Myslím si, že by sme sa bránili, však by ho bolo treba auto, na nové nemáme a tak.... Ten boháč by bol pre nás zlý, za to že nám chce zobrať auto. To, že by nám ho chcel vrátiť v podobe iného BMW(kedže aj trabant je BMV), by sme vedieť už nemuseli.
Podobne je to aj vo vzťahu k Bohu. Zvykneme si na nejakú vec, človeka, vzťah, zapadneme do koľaje, čo tam potom že už dávno nesplna naše požiadavky... Ale Boh pre nás pripravil čosi iné, lepšie a chce nám to dať. No my automaticky: "Boh je zlý, Boh nám to berie". Nedôverujeme proste Bohu, že nám chce dobre, a tak to i potom dopadne. Vzpierame sa, sme docela závislí na nejakom predmete. Boh nás chce uzdraviť, ukázať, že sme nezdravo na niečom "zavesení". Alebo že sme"závislí" na niečom nezdravom.
Stále tvrdíme: "ja nechcem byť závislý/á na niečom, chcem byť nezávislý/á" , ale keby sme mohli povedať na čom všetkom sme závislí: na vlastnom názore na predmetoch(nemyslím teraz kvôli používaniu, ale kvôli zvyku), na ľuďocvh, na vzťahoch, či na stave "eufórie". Nemusia to byť drogy, alkohol, cigarety. sme proste závislí na tom, mať sa dobre šťastne, pocitoch blaha. Ale je len o tomto život?
Nechem tým tvrdiť, že to všetko je zlé, je prirodzené, že človek sa túži mať dobré, že chce byť šťastný. Ale prečo sa ukracovať z veľkého šťastia na úkor malého? Prečo byť šťastný málo, keď môžeme byť štastní veľa? Akí sme len sprostí keď kvôli malým dobrám , zahadzujeme tie veľké. Joj. Akí sme len netrpezliví, ako by sme sa radi mali dobre hneď a teraz, hoci sa môžeme mať oveľa lepšie a len treba trochu počkať.
Tvárime sa, že prikázania, alebo "zákazy" zo strany cirkvi, aké sú ťažké, aké sú namáhavé, ale uvedomujeme si, že zaľúbený človek, čo vie spraviť pre to, aby bol smilovanou osobou? aj hory by preniesol, keby to bolo v jeho silách. čo urobíme my pre to, aby sme sa mali dobre? Radšej sa uspokojime len s polievkou, miesto toho, aby sme počkali na hlavný chod.
Prikázania, nie su na obmedzenie, ale nám ukazujú, že je tu niečo viac, a upozorňujú, že ich nedodržiavaním, nám bude zle. To my sami si ubližujeme, keď ich nedodržíme. Nájdeme si 30 výhovorok, aby sme si to odobrili, aby sme sa upokojili.
A problémom je aj to, keď sa nám stále čosi zle udeje. Keď nám Boh dáva, vtedy to berieme ako samozrejmosť, vtedy na Boha nemyslíme, na to proste "máme nárok, to nám patrí". ako náhle o niečo prídeme, niečo zlého sa stane tak "Prečo Bože? Však som nič zlého nerobil? Prečo ma tresceš?" a podobne. Proste repceme, že sme tí dobrí, čo vždy boli "ideál", tak prečo zrovna nám sa musí také čosi stať?" Hovoríme vtedy na Boha, aký je nespravodlivý, ale nie sme náhodou my nespravodliví? Nie Boh, ale my sme nespravodliví, lebo neviem za dobre ďakovať, ale za to o to viac si otvárame ústa, keď sa deje to zle. A dokonca to zlé si ešte spôsobíme, vieme dopredu, že z toho môže byť zlé, ale aj tak obviníme Boha, ktorý nás vopred upozorňoval, k čomu to môže viesť. Sme hnusní a odporní sebci, egoisti, ktorí majú ešte tu drzosť povedať o dobrom Bohu, že je ten zlý, že je ten, ktorý berie, ale pritom On v skutočnosti dáva.
Sláva Ti Bože, že sa o nás staráš, a že nám zosielaš utrpenie, cez ktoré sa môžeme lepšie zamyslieť nad sebou a uvedomiť si, že sme závislí na veľa veciach, a že nás i skrze prikázania upozorňuješ a ukazuješ, že len Ty si Dobro, to najväčšie Dobro. Ty si tá Radosť, ty si tá najväčšia Radosť, ktorá k nám prichádza, aby nás obdarovala. Sláva Ti a chvála, pane Ježišu Kriste, ktorý žiješ a kraluješ spolu s Bohom Otcom, a Duchom Svätým, na veky vekov! Amen!
