Nie raz sa mi stalo, že som od neveriaceho počul takúto výčitku :"Ty si robíš, čo chceš, lebo sa aj tak z toho pôjdeš vyspovedať a budeš to mať všetko passé". Tá výčitka je oprávnená. Hoci trochu cítiť aj závisť, ale v mnohom je to hnev i bolesť zároveň. Niektorí neveriaci(skrz takýchto veriacich, ale aj mnoho veriacich samotných) nadobúdajú predstavu, že Boh je akýsi dobráčisko, ktorý odpúšťa každému, "tak načo sa potom snažiť a byť veriacim a chodiť do kostola?"
Sme ako jeden z dvoch priateľov, z ktorých jeden tomu druhému neustále úmyselne ubližuje, stále mu hovorí : "Prepáč", ale to jeho "prepáč" stráca na sile, lebo je evidentne, že sa nechce ani polepšiť a aj napriek upozornenniu, že ubližuje. Chceli by sme mať takého priateľa? Asi ťažko, ak nie sme sadomasochisti.
Aj my sa stávama Božími priateľmi, aj my prichádzame pri spovedi k Bohu a hovoríme mu: "Prepáč, ľutujem, že som ťa urazil svojimi hriechmi." Ale skutočne ľutujeme, keď už samotný skutok sme opovážlivo urobili s tým, že nám Boh aj tak odpustí? Boh je priateľ, ktorý nám chce odpustiť, ktorý odpúšťa, ale ktorého dobrotu si mi zle vysvetľujeme.
Preto hrešiť, lebo "aj tak mi Boh odpustí" je nesprávne. a nie je to ani kresťanské. Zároveň je však nesprávne zo strany neveriaceho v Boha, aby každého človeka upodozrieval z takéhoto činu. Mnohoráz nevidíme do úmyslov toho druhého, a tak nevieme, či k danému činu nedošlo z iných pohnútok. Ale môžme upozrniť daného človeka, aby sa opovážlivo nespoliehal na Božie milosrdenstvo, lebo aj to je hriech, a dokonca veľmi vážny hriech. Nerobme to však s hnevom, ani bolesťou, či závisťou, robme to úprimne.
