Peklo. Čo v nás toto slovo vyvolá? Vo všeobecnosti je to miesto, kde si myslíme, že je zle - kde trpíme, kde nás čerti mučia, páli nás oheň a my sa vríme v kotli. Ozaj, detská predstava. Majú ju tak veriaci i neveriaci. Peklo je však stav duše. Peklo, je moment, keď si uvedomíme, že sme sa rozhodli žiť bez Boha, a keď zistíme, že život s Bohom už nie je možný. Hnev, zufalstvo, smutok, beznadej.... pocity ktore trvaju moment. Ale ten moment trva večne, čiže aj naša bolesť sa stáva večnou.
Ale nie je to Boh, kto nás do toho pekla posúva. Boh nad nami nestojí ako policajt, ktorý si spisuje prehrešky(hriechy) a ani nie je sudca, ktorý sa nás snaží silou mocou za to odsúdiť a vrhnúť do pekla. Bojíme sa teda Boha a bojíme sa stať veriacimi, aby nás Boh náhodou za naše skutky nevrhol do pekla. Radšej si zadefinujeme "Peklo nie je, to je vymysel". Ale výmysel je Boh, ktorý je policajtom alebo sudcom.
Keď si myslíme, že Boh je policajtom, naše konanie sa stáva neslobodné. Konáme tak , aby sme Boha náhodou neurazili(to ani nemáme robiť ani inokedy), aby sme ho nejako "uspokojili", aby sme mali od neho pokoj. Takéto "náboženstvo" však zväzuje a slušne povedané privádza človeka do šialenstva. Zaujímavé, že mnoho veriacich verí práve v takéhoto "boha" a takýto obraz dávajú najavo pred druhými. A tak neveriaci utekajú pre vierou v Boha - ale v podstate odmietajú takého boha, ktorý je len policajtom. Niet sa čo čudovať.
Boh však povoláva k slobode, chce aby sme boli slobodní a konali slobodne. a všetko, čo niektorí robia "zo strachu pred peklom" mali by sme robiť "z lásky k Pánu Bohu". Boh nás chce skrze svoje prikázania upozrniť, že "všetko môžem , ale nie všetko osoží".
Boh nás upozornuje, ale my si povieme "a šak čo", ale keď sa stane čosi zle, už bedákame, ako sa maáme zle. a pritom to zle sme si spravili sami. sami sme sa rozhodli , že ho neuposlechneme a sami sme si tak ubližili. vtedy však máme plné ústa - "Boh ma potrestal" "Boh ma tresce" alebo sa trasieme, že pôjdeme do pekla, ale pritom sami nič nerobíme, aby sme sa mu vyhli. Resp. odmietame celý život Boha a potom si nárokujeme, aby sme po smrti mohli byť s ním. Nie je to čudné? Alebo celý čas túžime, po mieste(stave) bez Boha a keď nám Boh konečne vyhovie, tak už sme z toho nešťastní. Nie je to vari čudné?
Sláva Ti, Bože, že ma skrze prikázania oslobodzuješ!
