Boh vychovávateľ

Veľa rodičov rieši problem, čo dovoliť či nedovoliť svojim ratolestiam. Ale tomu, že niečo zakážu, prikážu či vyžadujú od svojich deti, sa nevyhnú. Proste správny rodič nedovolí svojmu dieťaťu aby si ublížilo, alebo ak , tak len v pripade nejakeho minimalneho ublíženia(napr. teplejšia šálka, kontrolovaný pád). Dieťa sa hned jeduje - to mi zakazuješ, tamto mi nedovolíš, stale musim si len zuby čistiť, ... je veľa takých veci, čo od nas od malička vštepuju rodičia a dieťa sa postupne cíti viac a viac obmedzovane. Pokiaľ rodič je šikovný, vie poskytnúž dieťaťu aj slobodu bez toho aby si ublížilo - tým že ho posunie niekam kde už vopred odstránil nebezpečne veci a pokiaľ správne vychoval dieťa, môže postupne nechať dieťa aj v prostredí kde sú nejaké nebezpečia, ale vie že dieťa im samé predíde(rešpektuje otcove odporúčania) ale v pripade potreby si s nimi adekvátner poradí.

Na podobnej úrovni vnímame aj Božie prikázania. Niektoré zakazujú, niektoré prikazujú. Boh ako Otec k nám prichádza aby nám vysvetlil čo je dobré a čo zlé. On vie čo je pre nas dobre, tak ako otec ktorý ma záujem o zdravý vývin dieťaťa. A samozrejme, nedáva nám prikázania samoúčelne, alebo aby si niečo dokazoval(ako to niektorí pubertiaci radi hovoria o svojich otcoch), ale preto aby nás chránil, lebo vie, že si môžeme ublížiť. A ako dobrý Otec, snaží sa nás od malička vychovávať k tomu, aby sme tieto prikázania nebrali niečo ako príkaz zhora od nejakého šéfa, ale aby pre nás boli ponaučením a hranicou. A aby sme sa naučili v živote žiť tak, aby sme neublížili druhému či sebe. Ale najprv musíme tak ako male deti pochopiť, že je to pre naše dobro.