Nezávislosť. Keď som bol pubertiak, tak vtedy boli v móde chlapci(časom pribuli i ženy) - nezávislaci. Bol to proste životný štýl. Možno je ešte aj dnes, ale to už neviem.
Kto by potom netúžil? Môcť si robiť čo chcem, a nebyť závislý od ničoho - od roboty, od peňazí, od druhých ľudí, od šťastia, od náhody..... No možno zo začiatku by to bolo nádherne... Keby sme ešte bneboli závislí od jedla, od pitia, od dýchania, od iných vecí potrebných k životu. Proste byť nezavisly na case, na priatelov a cokomkolvek.
Ak neratam to, že by sme sa dokonale uzavreli sami v seba, problem by bol asi aj v tom ze by sme sa nudili - lebo by neboli problemy. Stratili by sme o vsetko zaujem a my by sme zakrpateli. Možno nie až tak fyzicky, ako duševne. Čoho by sme si vazili? Ničoho. A ani by sme nevnimali ze existujeme...
Vramci svojich podmienok sa o urcity stupen nezavislosti snazime cely zivot. Niekto peniazmi, niekto mocou, iný slávou. Paradoxom, že v honbe za vidinou slobody sa stávame otrokmi práve penazi, prave moci, prave slavy. "Ten kto ma peniaze(moc, slavu) môže všetko", kolujú také chýry. Nepravdivé. stávame sa otrokmi a ničíme si zdravie a najmé sovje duševné, keďže nie vždy zvolíme najkorektnejšie spôsoby získania penazi(moci, slavy)....
ale svoju nezavislost sa sprvu snazime vybudovat aj medzi ludmi urcitym odstuppom, aby sa nas ich problemy nedotykali a my sme sa nestali nahodou ich pomocnikmi, budujeme si mury v srdci, len aby sme pohrdanim, a potlacenim svojich citov , pocitov a emocii nemuseli sa vydat tomu druhemu do ruk..
Kolko raz vlastne za vidinou urciteho stupna "nezavislosti" sme sas tali závislí na "budovaní slobody"? Radšej sa staneme závislí na našej predstave "Boh neexistuje", radšej budeme závislý na dokazovaní si "Boh neexistuje", len aby sme si nemuseli priznať, že sa mýlime a "Boh existuje" a že "Boh nás miluje" a že sme závislí na Bohu. Sme proste závislí na tom, že sme tak závislí, a že sa nám to tak páči, že sa bojíme byť až nezávislí - od drôg, od alkoholu, od sexu.....
Vždy ma totiž najviac udivuje, keď mi neveriaci vynadá do otrokov, ale vzápätí zitím, že on je rovnako závislý ako ja. Len ja som závislý na Bohu, a si to pokojne priznám, ako sa tváriť , že posadnutosť sexom, drogami, alkoholom nie sú závislosťami. Radšej si priznám "áno som závislý na Bohu" ako by som mal byť závislý na neustaálom dokazovaní si, že ja závislý nijakým spôsobom nie som.
Lebo tak ako naše telo je závislé od mnohých vecí, tak aj naša duša je závislá od mnohých veciach. Len sme tak otrokmi svojich závislostí, že sa bojíme byť slobodní od závislosti. Je proste zbytočne byť závislý na dokazovaní, že nie som závislý. sme proste závislí aj jeden od druhého. Ale môžeme zmeniť závislosti , ktoré máme a ktoré nás spútavajú - najmä naša závislosť na tom, či nás ľuia majú radi a či nás poriadne prijímajú. sme proste závislí na všetkom a na Bohu. A najmä na predstave, že závislí nie sme.
Veriaci človek, to je človek, ktorý je závislý na Bohu, ale ktorý nie je závislý na tom, že si dokazuje, že nie je závislý na Bohu, ale ktorý sa snaží nebyť závislý na iných veciach. Boh oslobodzuje od každej závislosti skrze svoje prikázania, kvôli tomu tu vlastne sú - aby nás urobili slobodnými. Boh z nás chce mať slobdných ľudí, len nám sa páčí byť otrokmi a byť závislými.
Sláva Ti Bože, že nás skrze prikázania oslobodzuješ!
