Ked je človek dieťaťom, stále rozmýšla nad budúcnosťou. čo bude robiť, sníva, aké to bude, ked bude veľký. Naprotgi tomu, ked je človek starší, spomína, na to čo bolo. či už na veci dobre, alebo na veci zlé. Samozrejme, človek rád sníva aj ked je starší, bez ohľadu či je to muž alebo žena. Alebo si človek robí plány, ktoré ho motivujú do dalšieho života.
Samozrejme, ako inde platí, všetkého veľa škodí. A v poslednej dobe človek čoraz viac uteká z reality miesto toho, aby sa jej postavil priamo, z oči do oči. Akosi sme zaťažení na tom, "mať sa dobre", že nevieme byť chvíľku trpezliví. Niet divu, že nás naše spomienky, či naše "dobré predsavzatia" plány či predstavy dostanu do situacie ked si ľútosťou, či sklamanim ubližujeme. Sklamanie, to je len nesplnené naše nereálne očakávanie, narušená naša nereálna predstava.
A práve vtedy keď najviac spomíname, práve vtedy keď najviac myslíme na budúcnosť, práve vtedy zabúdame pozerať na prítomný okamih. A možno to krásne v živote, čo by sa dialo v tom okamihu a bolo by pre nás. Ukazujeme na Boha, že druhým dopraje a nám nič, ale nie je to potom naša vina, že my neprijímame ten dar? Nie raz som čítal mail s príbehom o tom, že si nevšímame realitu a prítomný okamih. Naháňame sa za peniazmi a za všetkým možným, ale na to, čo by nám malo pomôcť, to prečo sme tu, na to vlastne kašleme. Neustále bedákame, jojkáme, jak je nam zle....ale kedy vlastne je nám dobre, keď to dobre ani neprijímame? Alebo len v podobe umelých náhrad, ktoré nám viac ubližujú ako pomáhajú?
A posledná myšlienka, ktorá ma pri tom ešte napadla, je, že mne ako veriacemu hovoria, že unikám z reality, ale kto vlastne unika z reality? Ja(ktorý sa snažím pozrieť na situáciu z nadhľadu, a hladieť na koreň veci a nielen na povrch) alebo ten, ktorý vedome a dobrovoľne utečie od nej do spomienok, alebo si prítomnosť a realitu zakamufluje starosťami, resp. plánovaním, či snívaním?
