Cirkev je spoločenstvo veriacich. žiadna organizácia, žiadna spoločnosť(v zmysle právnickom) ani inštitúcia, či právnicka osoba. Je pravda, že v priebehu storí čirkev dostalarysy a charakter, či už organizácie alebo v dnešnom právnom svete aj charakter právnickej osoby. V konečnom dôsledku sa vytvoril aj cirkevný štát. Ale cirkev naďalej zostáva spoločenstvom veriacim. tak na úrovni dediny, mesta, kraja, štátu, kontimentu či celého sveta.
Kto ale tvorí cirkev? Väčšina ľudí hneď povie: kňazi, biskupi, kardináli, pápež. Je to však správne? áno je, ale nie je to kompletné. Okrem kňazov, biskupov a pápeža(tak minulých, terajších a budúcich) sú to aj bežní veriaci - remeselníci, pracovníci, poddaní, učitelia, politici, králi i prezidenti.... teda bežní ľudia, ktorí sú veriacimi, ale nie su ani knazmi ani biskupmi ani papezmi. samozrejme tak ľudia z minulosti. ako iz prítomnosti a aj tí, čo prídu v budúcnosti.
Kto teda uráža cirkev zo smilstva, uráža aj tých čo žili v čistote, kto uráža cirkev z bohatsva, uráža aj tých čo treli(trú) núdzu. a kto uráža cirkev z lakomstva, uráža aj tých, čo boli známi štedrosťou, kto uráža cirkev zo zlodejstva, uráža tých, čo učili ľudí nekradnúť. Kto uráža cirkev že nič pre druhých nerobí, uráža všetkých tých, ktorí sa starajú a starali o ľudí doteraz. Kto uráža cirkev z ovládania ľudí, ten uráža i tých, čo učili ľudí samostatnosti. Kto uráža cirkev z burcovania, uráža tých, čo pomáhali mieru. kto uráža cirkev z vojen, uráža tých, čo vojnám zabránili. kto uráža cirkev zo zabíjania nevinných, ten uráža tých, čo sa posnažili o nápravu vinných.
Ľudia radi ukazujú na Cirkev: tá je bohatá, tá má také príjmy(kedysi napr. desiatky, teraz zvonček), toľko peňazí.... Ale je to skutočne tak? Takí ľudia si všímajú len jednu stranu mince. Povedzme že keď človek ide do zahraničia počíta plat aký dostane, ale zabúda odratávať aj poplatky či iné potrebné výdaje. Podbne sú ľudia stavajú k cirkvi: vidia príjmi, vidia bohatstva, ale nevidia druhú stranú mince - výdaje. A výdaje sú rôzne: starostlivosť o ľudí, o inštitúcie, o nehnutelnosti, misie,......
A každý potom ukáže na pápeža: ten si žije v blahobyte, v budovách, v drahých veciach, v drahych autach, ci vsade kde sa pohne ide lietadlom...(a je známe že pápež Ján Pavol II. zomrel ako chudobný človek) Možno niečo podobne to povie na biskupoch, či kardináloch. Ľudia však zabúdajú že podobne žijú i prezidenti a vláda. Pápež, tak ako i ostatok Vatikánu, je časťou pápežského štátu, a prijíma i absolvuje návštevy na diplomatickej úrovni. Neviem si predtsaviť, že by prijali nejakého prezidenta doma v obyvačke, v nejakom roztrhanom obleku. a takisto dôvod prečo možno vo Vatikáne je tak bohato, je ten, že veštkým tým bohatsvom chcú osláviť toho, v ktorého veríme- Pána, Boha. a nie je vari Boh oveľa dôležitejší ako prezidentni všetkých krajín dokopy? Pre tých, ktorí v Boha neveria, sa im to zdá zbytočnosťou. tak ako sa im zdá zbytočnosťou premárnené peniaze, za návštevu povedzme pápeža - ale či pápež si nezasluhuje úctu aspoň ako hlava štátu? či keby prišiel hocijaký iný prezident, či kráľ, nerobilo by sa uvítanie? uvedomujeme si vôbec, že keď hanobíme pápeža, hanobíme zároveň tak hlavu štátu? čiže ako keby sme hanobili trebárs aj hlavu nášho štátu? Neveriaci ukazujú akí "zlí" su veriaci, ale sami sa nesprávajú tak, aby išli príkladom.
Na záver ešte jedna príhoda. ukazuje sa v nej hlavne to, akí máme byť pozorní pri modlitbe, ale chcem ukázať niečo iné:
Bol jeden pustovník, ktorý chcel byť svätý. Zapieral sa, robil pokánie. Raz mu dal Boh videnie ako to bude na onom svete. Kráľovská miestnosť, kopu radov, ale čuduj sa svete, pustovník nesedel v prvej rade, ale v druhej. hneď za pápežom. toho pustovníka to nahnevalo.
"Pane, Bože, prečo ja, ktorý sa postím, žijem v chudobe a budem v druhom rade a predo mnou pápež, ktorý si žije v zlate a v bohatstve, bude v prvom rade?"
"Vieš, pápež síce žije v bohatstve, ale jeho srdce je chudobné, nepatrí mu nič z toho, v čom žije naokolo. Ty však pri modlitbe radšej hladkáš kocúra"
Nezáviďme druhým bohatstvo, lebo k bohatstvu patrí strach a aj zodpovednosť. Všetci by sme túžili žiť ako bohatí. Prajem to i každému. ale nie každý to i žiť dokáže. Väčšina z nás by hneď peniaze pomíňala, možno i na sprostosti hneď pri prvom možnom momente. A zas by sme boli tam kde sme teraz. Možno práve preto sme hmotne chudobní, lebo nevieme sa starať o hmotný majetok. A navyše, nie každý boháč, je aj šťastný. Možno navonok žije v blahobyte, no nebvidíme do jeho srdca, jak sa chveje strachom.
