igalo

icho. Možno trochu šplechot mora a detský krik. Ale bolo pekne. Tomusel uznať. Slnko hrialo. Aj keď bol v tieni, bolo mu dusno. Čakal nalodičke, kým všetci nastúpia. Išiel do Igala. Do jedného maléhočiernohorského prístavu. Konečne. Mladý chlapík naštartoval a starý –asi otec mladého chlapíka – odrazil čln od brehu. Lodička sa pustila domora. Pomaličky, s motorom pokašliavajúcim horšie ako traktor. Neboloveľa ľudí. Starý námorník vyzbieral peniaze a sadol si dozadu kcestujúcim. František to zobral opačne – šiel na špicu. Ešte si všimolaký znudený je chlapík pri kolese. Sadol si. Mal krátke nohavice. Vjednom vrecku, takmer na kolene, mal ruženec. Ako si sadal, krížik muvykukol z vrecka. Kríž. Čo všetko už zažil vďaka krížu? Veľa. Ale krížbol jeho život a šiel vztýčiť túto zástavu do Igala. Zasmial sa. Strčilkrížik do vrecka. Spomenul si totiž na jednu príhodu, ktorá sa mu staladoma. Vlastne bol to jeho začiatok cesty do Igala. „On žijééééééé!Alelujááááá!“ takéto a podobné výkriky sa niesli dedinou. Kričal abežal a spieval. Bol zbavený zmyslov i úsudku, čo robí. Cítil lenobrovskú radosť, ktorá ho napĺňala. „On žijééééééé!“ vbehol do zvonicea zvonil. Na poplach. Tak horelo radosťou jeho srdce. Nič zlého určite,ale keď sa to udeje o druhej v noci, nič príjemného. Najmä keďFrantišek zakaždým zazvonil a zakričal: „On žijééééééé!“ Radostne, toáno. Ešteže nemal možnosť všetkým pozažíhať svetlá, lebo aj to by bolurobil. „On žijééééééé!“ vykrikoval z okna zvonice. Viac si nepamätal,ale aj toto vedel len z rozprávania ľudí. Ráno sa zobudil a plnil sisvoje bežné povinnosti. Aj keď s radosťou. Kade chodil, rozprával vtipya rozveseľoval ľudí. Akurát bol na námestí, niekde sa ponáhľal, keďpočul známy hlas: „František!“ Obzrel sa. Uvidel kňaza. Už niekoľkomesiacov ho nevidel, ale teraz tu bol na návšteve. „František, volá ťaprefekt!“ František sa obzrel, prikývol a usmial sa. Slniečko svietilo.Bolo pekne. Vetrík mierne pofukoval. Niečo ešte vybavil a ponáhľal saza prefektom. Ľudia mu už jemne naznačili - bol ich miláčikom a bolmladý - čo v noci povystrájal. Ale čím viac na to myslel, tým väčšiuradosť pociťoval a tým viac mal chuť vykrikovať tu istú vetu: „Onžije!“. Zaklopal, vstúpil a pozdravil. Prefekt stál pri okne a pozeralsa von. Pri zaklopaní sa otočil a keď František vstúpil dnu, ukázalrukou, kde si má sadnúť. František sa posadil. Prefekt začal. AkoFrantišek tušil, prefekt mu dohováral. Uznal jeho nadšenie, veď jekňaz. Ale... „ ... druhý raz radšej pokojnejšie, dobre?“ „Áno, pánprefekt!“ „Dobre. Ale to nie je ten dôvod, prečo som ťa zavolal,“prefekt bol vážny, aj keď otcovsky, no teraz zvážnel ešte viac.František mal hlavu sklonenú, hanbil sa. Teda nie za to čo spravil, aleskôr za to, kedy to spravil. Teraz zodvihol hlavu. Prefekt bol akosimimoriadne prísny. „Prišiel list. Od otca arcibiskupa.“ To znelo skrátkymi prestávkami tvrdo. „Čo píše? Určite ide o pastiersky list amám ho prečítať miesto vás, že? „Nie!“ Krátko a stroho. Františekzvážnel. Čosi sa deje. „Prečítaj si!“ František zobral list. „... amiesto jeho nového pôsobenia bude mestečko Igalo v republike ČiernaHora,“ ani ďalej nedočítal. Taký bol rád. Prišiel k oknu, ktoré viedlok námestiu, otvoril ho a so všetkou radosťou vykríkol: „On žijééééééé!“Ďalej už veľmi nespomínal. Boli to zmiešané pocity. Ľudia, aj napriekjeho „akcii“, ho mali neustále radi a bolo im smutno za ním. Alevystrojili ho s batohom, že ani knieža by sa za taký batoh hanbiťnemusel. Poslal to všetko napred. Teraz však sedel na lodi. Sedí vpredua sleduje, kam idú. Nemusel ísť loďou, ale bol ešte neďaleko nadovolenke. A spojil tak prácu s dovolenkou – sledoval a spoznával ľudí,to akí sú a ako hovoria. Zároveň však pomohol slovenskému delegátovi asnažil sa pre slovenských hostí slúžiť sväté omše. Mieri do Igala. Jeprvý raz kňazom misionárom. Opustila ho tá preveliká radosť. Neprestalveriť, ale tu už začína skutočný život. Od prvého „Dobar dan!“ ubehloniekoľko mesiacov. Išiel naspäť. Nie úplne, ale jeden Slovák potrebovalpomoc. A tu on nemohol odmietnuť. Takým spôsobom sa rozobral aj jeho„kniežací“ batoh. Proste, bolo treba pomôcť. Nebol chudobný, ale anibohatý. No jeho bohatstvo bolo niekde inde. Bola to radosť a láska.Zasmial sa, keď si spomenul, ako ľudia v Igalo boli prekvapení, že hopočuli rozprávať v ich jazyku a poznal niektoré ich zvyky. Možno schybami, ale nezačínal úplne od nuly. Zhodou náhod išiel tou istoulodičkou, ako keď sem prišiel. Cestoval aj vnučka starého námorníka.František sedel po boku – však už nebol zvedavý. Na čele sedel starýnámorník a rozprával čosi turistom. Bola i dobrá nálada – mladý chlapíkpustil hudbu z cédečka. A turisti spievali. Vnučka starého námorníkasedela pri dedovi. Trochu neprítomne počúvala. František sa od mladéhochlapíka dozvedel, prečo bola taká smutná – musela ísť do školy. Nieako Františkovi rodáci, ktorí sa do školy len tešili. Mal čo robiť, anyju trochu rozveselil a prehovoril, aby do tej školy šla. Chápal ju.Vedel, čo pre týchto ľudí znamená more a aj to, ako si malé dievčatkozvyklo na doterajší život. Po dlhom čase počul slovenčinu. Dokým svojureč človek počúva bežne, ani to tak človeku nepríde a túži skôr poiných rečiach. Možno aj preto chcel byť František misionár – navštíviťcudzie kraje a rozprávať cudzími rečami. Teraz si vážil každej chvíle,keď mohol rozprávať svojou materčinou. Aj ju použil a na noc zostal vhoteli. Pri raňajkách bol na kraji. Vedľa stál personál, s ktorým sarozprával s ich rečou. Tu počuje, ako sa dvaja ľudia hádajú – vslovenčine. Pristúpil k nim a chvíľu počúval, o čom je reč. Za ten čas,čo tu bol, sa opálil a vyzeral ako domáci. A rozhodne nevypadal akokňaz. „Príďte na izbu 225. Tam si to spoločne preberieme a potrebneveci zariadim,“ povedal im to pokojne, vážne, hoci dôstojne. Ale tak ,aby sa to nedalo odmietnuť . Boli prekvapení, ale aspoň sa prestalihádať. Naraňajkovali sa a prišli na izbu. O čo väčšie prekvapenie bolo,keď im otvoril ten človek a teraz oblečený ako kňaz. „Poďte dnu!“Vošli. Usadil ich na posteľ. Vonku videli ako svieti slnko na more,ktoré sa teraz prenádherne ligotalo. „Prepáčte, že sa miešam do vášhosporu. Ale ako kňazovi mi to nedá, aby som vás neupozornil na správnucestu.“ „Viete, my....“ začal muž. „Pst!“ priložil ukazovák na pery. ?Som zo Slovenska a som kňaz. Aj keď vo vedľajšom meste. „Vypočujme siho, Miňo!“ naliehala žena. „ V prvom rade si ja vypočujem oboch. Najprvvás, pani...“ ň“Slečna. A v tom je ten problém...“ žena rozprávalaďalej. Obidvaja sú pokrstení, slobodní a majú sa radi. Teda aspoň dovčerajška si to obaja mysleli. Lenže Miňo prišiel večer akosipovzbudený alkoholom a ... videl svoju priateľku tak, že mu prišlachuť. No nie na jedenie alebo pitie. Lenočka však nechcela niektoréveci pripustiť, tak na večeru bola hubová polievka a na noc pre Miňastudené schody. „Čo s vami, deti moje?“ a pekne krásne im vysvetlil, čosa patrilo o čistote a o láske medzi mužom a ženou. Tam padla kosa nakameň. Miňo bol síce pokrstený, ale veľmi do kostola nechodil,prakticky, už nebol niekoľko rokov. Lenočka tá chodila ešte stále.Občas boli nejaké prešľapy, ale zvládala. Až na toto. František poslalLenočku von a tam jej prikázala, aby si šla po veci. On Miňovidohovoril. Pre Miňa to boli tvrdé a príkre slová. Keď prišla Lenka,Miňo rozzúrene odišiel František odišiel von na recepciu a vybavilpotrebné veci. Predovšetkým tu izbu ponechal Lenke a poprosil, abydohliadli na Milana. Potom odišiel. O dva, či tri dni mu ktosi volal.„Dobrý deň, tu je Lenka, však viete. Ďakujem.“ Aj hlas bol veselší.Hoci bolo cítiť v telefóne slzy. Keď bol zase v tom hoteli, recepčný mupovedal ako to dopadlo. „... viete, no a po dvoch dňoch zúrenia aobchádzania sa, prišiel sa ospravedlniť. Verejne, pri raňajkách. Aodchádzali domov ako jahniatka...“ ´Zase zvíťazil kríž,´ pomyslel siFrantišek a bol spokojný. Nie so sebou, ale s Tým, ktorý ho poslal včasna správne miesto.+