Naposledy ked som si uvedomil, že mnou budovaný vzťah zostava po hocakom úsilí jednostranný. Človeka to zabolí. Už-už som sa chcel opýtať Pána, Boha že "prečo?"(aj aj som ten dokonalý človek, ktorý nikomu nič neurobil, neublížil, proste ten pán dokonalý, ktorý si nezaslúži nič zlé ale len dobré :D:D:D) ked ma napadlo: "Ale nie je aj vzťah medzi mnou a Pánom, Bohom, tiež jednostranný?"
A ako som nad tým rozmýšlal, zistil som, že aj je. Uveodmil som si, že Boh je tu pre mna stale, ale ja za ním zajdem, len ked ho potrbeujem, Boh sa chce stále so mnou porozprávať, komunikovať so mnou, len ja ho akosi ignoruje. Boh mi radí, pomáha, ale ja akosi si robímn aj tak po svojom. A človek aby sa potom čudoval, že prečo sa mam tak "užasne" ked ja vlastne žijem bez Boha - čiže zle.
Vzťah človeka s Bohom sa často prirovnáva k manželskej láske. A všetci dobre vieem ako to dopadne v jednostrannom vzťahu takých ľudí - bud je muž "pod papučou", alebo žena je "chudera". alebo, a to je ten horší prípad - manželstvo vtedy začína sa rozpadať, alebo si jeden vyhľadá niekoho druhého. :(
Podobne je to aj vo vzťahu k Bohu. Vyhovarame sa , že my sme tí, čo neustále budujú vzťah s Bohom("šak chodím do kostola", "šak sa večer pomodlím" , "šak dodržujem prikazania", "šak som nikomu ani vlasok neskrivil na hlave", "šak...), a že Boh je ten, ktorý nereaguje("Boh mlčí, neodpovedá mi, nevypočuva moje modlitby"). A takto časom vhupneme do falošnej predstavy, že Boh na nás zabudol, a preto zabudneme aj my a ideme svojou cestou, a vyhľadame si niečo, čím sme Bohu neverní. Samzorejme, chyba je v Bohu, nie vo mne :)
Ale realita? Úplne opačná. Neprijimame Božiu lásku, a sme potom smutní, že ju necitime. Ignorujeme Boha, nechávame ho čakať, a vôbec na Neho nemyslíme, ale potm zbytočneme plačeme, že nam chýba. A miesto aby sme ho znova pozvali, Boh je ten, ktorý odpúšťa každú neveru, tak máme svoju "hrdosť", ktorou si len dokazujeme, že si nevážime samých seba.
Plačeme, ked vidime, že vzťah ktorý budujeme je jednostranný, ale myslíme vôbec na vzťahy, ktoré sa snažia vybudovať druhí s nami, že tiež zostavaju kvôli našej neochote iba jednostranné?
A tak, ked som sa doplakal, po prebolenom uvedomení si neúspechu z budovania jednostranného vzťahu, som si uvedomil, že za to zlo v mojom živote si môžem sám. že nereagujem na tie vzťahy, ktoré mám možnosť vytvoriť, a potom je jasné, že sa nemam čas naučiť uzavierať vzťahy, ktoré by sa aj mne páčili, aby neboli jednostranné. A tak som bez vzťahov vlastne z vlastnej viny. Či medzi ľudmi a či už vo vzťahu k Bohu.
