"Pán praví: Milujte sve nepratele(Mt 5,44). Svého neprítele miluje doopravdy ten, kdo se nermoutí nad bezprávím, které mu nepritel delá, ale kdo pro lásku Boží se trápí nad hříchem v jeho duši a prokazuje mu svou lásku skutky."
Myslím si že až z tohoto textu vyplýva, ako máme milovať svojichnepriateľov. Určite nikto netvrdí, že ked nam ktosi ubližuje, tak hoešte mame chváliť. To nie. A práve na tomto výroku je aj ukázané, akýje rozdiel medzi veriacim a neveriacim.
Lebo totiž, keby sme niekoho mali milovať� len tak, tak určite byto bolo zvláštne a za to že nám ubližuje ešte zvláštnejšie. To ako satým i my sami chránime, som užž raz písal. Ale otázkou zostáva "prečo?".
Myslím si, že každý z nás pozná snehovú guľu. Ako keď sa kotúľa vsnehu, tak postupne naberá na sile a ... Tak aj my v hádke v ubližení.Je napríklad prípad v orientalnej krajine, že ľ¾udia si navzájomodplácali, svoje ubliženia, že sa až skoro vyničili navzájom.
Ale to sú len prízemné dôvody na to, aby sme milovali nepriateľa.Vlastne to je len robenie aby sme sebe viac neublížili. A mnoho rázzostaneme bedáka�ť len nad škodami. Čiže zase len my sami sme stredobodomsamých seba.
No ale prečo potom milovať nepriateľa? My nevieme, čo ho k tomu činu viedlo. Možno nám chcel pomôcť� a to len zle vypálilo, možno mal akútnynedostatok lásky a aspon nejako sa snažil si tu lásku zaobstarať(aj keïumelou náhradou). Dôvodov je veľa a my ho nevieme.
Tak či tak. Láska je niečo, čo pomáha liečiť naše rany. Ak ten človek chcel nam dobre, je nemiestne mu za to ublížiť naspäť(nehovoriac že už si ubližuje sám, svojou ľútosťou, či hnevom že sa mu niečo zle podarilo). ak nam chcel zle, chýba mu len láska. a bral si to, čo mu podľa jeho nespravnej predstavy patrí. Ak mu to vrátime naspäť, ubližime jemu aj sebe.
Ale čo z toho, že človek druhému odpustí? že mu pomôže? Vari len to, že mi druhý raz neublíži? Ani to nemusí byť pravda, lebo ľudia radi ubližuju najlepšie tam, kde sa vie, že sa im to prepečie. Aký ma človek z toho úžitok, že bude milovať druhého?
Dôvody môžu byť rôzne: môžme mu pomôcť a človeku dôjde že jednal nesprávne, môž sa takto stať aj našim priateľom a pomahať nam. Môžme aj takto spôsobiť že druhí sa budú riadiť našim príkladom a zavládne v krajine pokoj - čiže spustíme lavínu, ale v pozitívnom smere.
Existujú však dôvody, aj iné. To, že človeka takto privedieme k Bohu. Lebo tak ako nás láska lieči, tak nás lieči, kvoli tomu, lebo Boh je láska. A komu preukazujeme nesebeckú lásku(takou láska k nepriateľovi môže byť tiež), privádzame ho k Bohu. Pre neveriacich asi najnepodstatnejší dôvod, prečo milovať nepriateľa. Lebo ked milujeme tých čo nas miluju, nemilujem tým aj samých seba? Resp. nemilujeme ich preto, že oni nas miluju? Aj ked na druhej strane treba milovať aj priateľov a blížnych.
A další dôvodo, ktorí neveriaci určite nebudú mať svojho nepriateľa , je ten, že Boh miluje aj našich nepriateľov. A kto som potom ja, aby som sa robil lepším ako Boh? "Lebo ak nemilujem brata , ktorého vidím, ako môžem milovať Boha, ktorého nevidím?" - ako je to napísané v novom zákone. a navyše, ak Boh je láska, tak dalším dôvodom milovať nepriateľa je ten, že sa pripodobnujem Bohu, tak ako nám to kázal Pán,Ježiš. Lebo ak Boh je láska a ja nenávidim niekoho, ptoom rozhodne Božím nie som.
Takže spomínaný rozdiel, medzi veriacim a neveriacim je v tom, že neveriaci človek nevidí dôvody, ktoré sú spojené s Bohom, a preto mnoho činnosti a veci je pre nich nezmyselných. Ale zmysel prichádza až keď prídeme my k Bohu. a daľší rodiel je ten, že pre neveriaceho(nie vždy) je skôr dôležité to materiálne, kdežto pre veriaceho by mala byť dôležitá spása. Nielen svoja ale každého, ktorého stretne.
