Posledný víkend som strávil odpočinkom. Bolo to fajn, lebo už dlhšie som sa ani poriadne nezastavil a odpočinok v týždni bol len ten najnutnejší. Celkom bežná vec, asi každý podobne prežíva svoj život - nejakou nahanačkou, sem tam sa zastaví a tak....
Ale skúšali sme sa zamyslieť aj nad celkovým životom? Že tie svetlé momenty, a dlhodobejšie odpočinky, su akoby oázou v našom živote a ten zvyšok, tá nahanačka, to jeakoby putovaním medzi týmito oázami? Utrpenie, to bežné v živote ktoré potom zažívame, to je len naša únava z tejto cesty, ked už dlho kráčame a nevieme sa dočkať najbližšej zastávky. Určite radi by sme zostat v nejakej oáze zostať, možno aj naveky alebo po celý svoj život. Bolo by to pekné, a hlavne pohodlné. Ale Boh nás nenechá oddychnuť, aby sme zostali a zleniveli. Neustále nás volá na cestu k Nemu. Ale ten náš pohyb životom - je to len útek pred Bohom, alebo len také náhodné blúdenie, alebo ideme po nejakej ceste?
Ak utekáme, je jasné že z času na čas musíme aj tak zastaviť, a Boh nás vtedy viac-menej dobieha, čo nás núti k daľšiemu utekaniu. Ak blúdime, to značí len o našej nerozhodnosti - radi by sme totiž aj niekam šli, len každú chvíľu nás to ťahá inam. Je to len vlastne naša snaha mať sa dobre, a nič pre to neurobiť.
Ísť však k Bohu - to znamena mať vytrvalosť, odvahu a vieru(že tam kam idem idem správne). Lebo sa často stáva, že aj ideme k Nemu, ale je to pre nás namáhave(preto vytrvalosť), nás často stretajú prekážky, ktorými treba prejsť(preto odvahu) a vieru trbea preto, lebo cesta je dlhá a často sa stáva, že strácame zmysel.
Je to akoby žiak chcel mať samé jednotky, ale bud nie je vytrvalý a vdáva sa pri prekážkach, alebo by sice aj chcel len mu chýba odvaha a boji sa prekážky, alebo ked dostane par dvojok tak stráca vieru žeby mohol mať ešte same jednotky.
Neblúďme a neutekajme, tá naša námaha v týchto smeroch je úplne zbytočná a len míňame energiu, a zbytočne si tak spôsobujeme utrpenie, ktoré je spôsobené našou únavou zo života.
