Prečo sa vlastne skrývame?
Bojíme sa, že Boh by po nás mohol niečo chcieť, čo my nechceme? Bojíme sa toho, že by sme stratili cenu v svojich očiach tým, že sa zaradíme k tým, čo ich nenávidíme? či sa bojíme našich známych a toho ako by zareagovali, a že by nás vysmiali, keby zistili, že aj my veríme? Alebo sa bojíme, že by sme museli chodiť do skostola a podporovať tak cirkev?
Kto je teda odvážny a nie je zbabelec, záleží mu na pravde, mal by ako dobrý vedec preskúmať všetky hypotézy. i tie nepravdeodobné.
Ale ako na to?
Čo treba na takéto stretnutie? prakticky stačí vedieť si nájsť 15 minút ticha - príroda by bola ideálna, ale izba postačí. Hlavnou vecou čo treba mať so sebou je odvaha. Máme ju? Pokračujem teda ďalej. Vraj vydržať v tichu 10 minút je zabijacke, aj keď neviem prečo. Ale ozaj v tichu, bez hudby. Či človek sedí, leží je jedno. Hlavne treba sa uvolniť.
Prídu a budú sa vynárať myšlienky, tie ale necháme tak. Ako prišli, tak i odídu. Ak sa im začneme venovať, je zle. Ale ani netreba žiadne myšlienky úmyselne oživovať ani potláčať.
Počas pár dní si spomenieme na hocičo. A hlavne odpočinieme. Ale netreba sa vyrušovať - jedením pitím, odbehávaním , bubonovaním a tak. a ani netreba ísť najedený na takéto cvičenie, aby trávenie nebolo to jediné, na čo budeme myslieť. Každá činnosť nás môže rušiť. psychická i fyzická.
Keď sa dozvieme, čo je nevyriešené, zistíme, čo všetko nás ruší počúvať Boha. A my sa môžeme potom koľko chcieť vyhovárať "nepočujem Boha" keď ho ani nechceme pustiť k slovu.
Málo ľudí má odvahu stretnúť sa so svojim JA. Kto to dokáže a dokáže sa pozrieť samému sbe do očí tak má môj úprimný obdiv. Niekomu tietomyšlienky budú chodiť týždeň, niekomu iba pár dní, niekomu viac, niekomu menej. Ale myšlienky treba nechať tak. čim viac ich totiž budeme potláčať, tým nás viac budú rušiť.
Kto vydrží až mu nebudú myšlienky chodiť, tak klobúk dole...
No a kedy sa Boh ozve? Keď budeme mať vo vnútri ticho a nebudeme ho rušiť svojimi myšlienkami, a svojou urečnnosťou.
Ale pozor! Boh nehovorí tak, že budeme počuť slová alebo vidieť niečo zvlaštne. Možno to nebude ani tichý šepot. Možno to nebude ani len tichá myšlienka, ale môže to byť i chuť urobiť niečo, čo nemusí byť niečo tradične naše.
Možno na prvý raz sa zľakneme i ticha.... to sa stáva, kto má málo odvahy, ten sa stále bojí.
Ak sme v tichu môžme sa pýtať, ale slušne a normálne. Nie povýšenecky a namysleene, ako keby sme my boli pupok sveta. a netreba byť netrpezlivým. A nebyť urečnením, či stále na niečo myslieť. A ani sa presviedčať že Boh je výmýsel.... Dokým to nemáte overené, nemôžete vedieť čo je pravda a čo nie.
Sám mám totiž dojem, že len bojazliví a netrpezliví ľudia nie sú veriaci, lebo nemajúodvahu byť ticho.
