Poznáte určite ponorkovú nemoc. A aj to ako sa lieči - proste dočasným odídením od seba. Ked je zase človek premlsaný, a nevie čo od dobroty by zjedol, či zamlsal si, tak najlepším liekom je hlad. Prakticky možno pokračovať ďalej a v rôznych veciach. človek sa niečoho presýti a prestane si toho vážiť. A ak nepríde na chvíľu nedostatok, tak človek je stále nespokojný.
Človeku sa stáva v živote, že zažíva bolesť - povedzme z dočasnej straty zdravia, ale potom si začne vážiť zdravie, či tešiť sa z toho že je zdravý. Alebo ked si dvaja dajú na chvíľu pauzu, aby sa potom oveľa viac tešili keď sa uvidia. Podobne je to i s hladom, smútkom a inými negatívnymi vecami - sú tu proste na to, aby sme si uvedomili práve to pozitívne, a jednak si ich začali vážiť tie veci(skrze hlad jedlo, skrze fyzické utrpenie zdravie, skrze smútok a depresie radosť apod.) a jednak aby sme si viac vychutnali to pozitívne čo príde po tom negatívnom(ako hladnému mi bude oveľa viac chutiť jedlo, ked priateľ/ka odíde tak sa budem z nej oveľa tešiť po dvoch dňoch ako keby sme sa denno-denne stretávali, po zlomenej nohe sa oveľa viac budeme tešiť z futbalu a pod.).
Utrpenie, hoci z nášho pohľadu zlé, je tu na to, aby prinieslo dobro do života. Samozrejme, ak ho prijmeme, a neurobíme niekomu zlé len preto, lebo niekto iný urobil nám zle. A ani to, že utrpenie prináša dobro, nás neoprávňuje robiť ho druhým. Lebo utrpenie, akekolvek, je dobre len v spojení s Bohom. Lebo Boh je Láska, a len utrpenie nám pomáha nás očistiť a naučiť láske. Ale ak utrpenie neprijímame, neberieme ho s láskou, tak vtedy utrpenie prináša zlo do života a ubližujeme nielen druhému, ale aj sebe. A keďže nie sme vševedci, nemôžeme vedieť, ako ho ten druhý človek prijme - a môžme mu ublížiť. Preto nemáme právo utrpenie vyrábať, ale ho v spolupráci s Bohom prijímať.
Preto radšej láskou pomáhajme druhému, lebo aj na to je tu utrpenie - aby nás učilo láske a solidarite. Jedných učí lásku dávať, druhých učí lásku prijímať.
Teda, aby som to zhrnul, utrpenie nám pomáha v živote. život človeka je stavaný neustále na prekonávaní nejakého utrpenia či nedostatku, a to ho neustále poháňa dopredu. Preto sa nenechajme znechutiť utrpením, je tu lken a len pre naše dobro.
A ešte jedna vec ma napadá. Načo je tu utrpenie v Afrike? alebo niekde inde, kde trpia "nevinní"? Možno to utrpenie na tomto svete má nás pripraviť na nebeskú blaženosť. Lebo naše srdcia, pyšné a plne mlsotín by si bez utrpenia ani nevážilo to, čo pre nás pripravil Boh - tak ako sa to prejavuje už v tomto živote, že si ničoho nevážime. Škoda, že mi to utrpenie neprijímame, a nesnažíme sa pomocou toho utrpenia očistiť a pripraviť na večný život. Lebo keby sme videli, aké je naše srdce hriešne, a ako je navyknuté na zlo, a nečistoty, a videli to, čo pre nás Boh pripravil, tak by sme po utrpeni len a len túžili, a snad sa hnevali, ak by sme nejaké utrpenie nezažili. Tak ako to bolo s niektorými svätcami(za všetkých spomeniem sv. Františka z Assisi, don Bosca a mnoho iných). Sláva Ti Bože, že nás skrze utrpenie vychovávaš a pripravuješ pre večný život. Pane, nauč nás prijímať utrpenie, aby skrze to utrpenie prichádzala k nám láska a my sme tak boli znakmi tvojej lásky, tak ako kríž sa stal znakom tvojej lásky k nám. Sláva Ti Bože a vďaka, za každé utrpenie, každý smútok , hlad, bolesť i plač a každý kríž v našom živote.
