Mojim povolaním je láska. Odpustenie, to je prejav lásky, keď sa rozhodneme nehnebvať a nezazlievať druhému, že sa rozhodol pre skutok, ktorý mi z môjho pohľadu ublížil. Je to mnoho rázy ťažké. A čo je najťažšie, je to, keď nám dotyčný zrazu znova a znova po odpustení ubližuje. Človeku ako keby vtedy niekto šepkal: "pozri aký je zlý, pozri ako ti ubližuje, nemaj ho rád, hnevaj sa na neho, nenáviď ho za to" Isto niekedy je to ťažke , "Pozri, ublížil tovjej žene, dieťaťu, priateľke, ten si zaslúži oveľa väčší hnev, budú ti chýbať". A ako keby som už teraz čítal vaše odpovede " a čo ak ti urobí toato, ty mu odpustíš?"
Boh nám odúšťa stále, lebo nás miluje. Aj my by sme mali odpúšťať, aby sme tomu človeku prejavili lásku. Možno si ju nezaslúži, ale láska je aj tak nezaslúžený dar. Tak ako ani my si nikdy nezaslúžime tú Božiu lásku. Proste tak aj odpustenie - možno si ho ten človek nezaslúži, a zaslúžil by si pomstu. Ale miera, akou by sme sa pomstili by nemusela byť spravodlivá. A ani nevieme či vlastne si ten človek zaslúži odplatu. To vidí len Boh. Preto odpustiť znamená aj zveriť odplatu Bohu, ktorý vidí spravodlivo. Čiže ak chceme byť výsostne spravodlivý, je na nás aby sme odpustili. Častokrát sa pomstíme sami, aby to bolo hneď a my sme mali istotu, že sa mu dostalo čo malo. ale to je len prejav nedôvery Bohu.
Odpustiť znamena aj však byť milosrdným - k sebe i druhým. Milosrdným s tým, že odmietneme ublížiť sebe alebo druhému hnevom. Možno dôvod prečo nám ubližil je aj ten, že nemal v sebe dostatok lásky, a náš hnev by ten nedostatok lásky ešte zväčšil.
Možno práve preto druhí nám niekedy po odpustení znova a znova ubližujú, aby pocítili odpustenie či pochopenie, pocítili tú lásku, ktorú nám dáva Boh, aby sme milovali druhého. Nechcú ani ublížiť, ale ich skutky až priam kričia "Miluj ma".
Nie vždy však sa dá neustále odpúšťať. Sme ľudia a máme svoje hranice. Maje iba svoje slabé sily, a slabú trpezlivosť. A práve preto je tu Boh, aby nám v tomto pomáhal. A možno aj skrze neustále odpúšťanie jednej a tej istej ososbe nás naučil väčšej láske.
Tak radi by sme už hneď teraz boli milovaní, nekonečne milovaní, a ten druhý človek ubližením nám dáva najavo , že nie sme tak milovaní ako by sme chceli. Dáva najavo svoju nelásku - ale možno nechcel, alebo nevedel že nám svojim činom ublíži. O to viac však bolí, keď nam niekto ublíži a vie vopred že nám ublíži. vtedy nás bolí jeho egoizmus, ale nie sme aj my egoisti , keď nechceme mu odpustiť a darovať mu aspoň čosi z lásky? Sme totiž nádoby, ktorými môže pretekať Božia láska. Ak si ju chceme nechať pre seba, tak sme potom ako tí, ktorí nám ubližujú.
Radi mnoho ráz druhých odsudzujeme - ten je taký a onaký, ked mi ublížil. Ale pamätáme na to, že aj my ubližujeme? Že aj nám Ktosi neustále odpúšťa? a že my Jeho láskou pohŕdame, odmietame Jeho lásku, a ešte sa robíme tými, Ktorému máme my čo odpúšťať. Sme úplné zvrátený v svojej sebaláske. Radi sa hráme na tých "ja som mu odpustil", ale požiadali sme mi niekoho , aby nám on odpustil? Aby nám prejavil svoju lásku a pochopenie? Nehovoriac, že keď vkročíme do spovednice, ani si neuvedomujeme, že spoveď je miesto, kde nám odpúšťa Boh skrze Ježiša, ktorý za nás zomrel na kríži. Vtedy hovoríme "Ľutujem Bože, že som ťa urazil, prepáč, odpusť mi", ale myslíme to naozaj vážne? či sa to pre nás stalo formalitou , ktorú urobíme, akoby tak pomimo "šak aj tak som nič zlého neurobil". alebo si síce vypýtame odpustenie, ale len preto, aby sme mohli hrešiť ďalej.
Je smutné, že sa rozčuľujeme: "koľko ráz som mu odpustil", ale uvedomujeme si koľko ráz bolo odpustené nám? My váhame , keď máme my odpustiť, ale keď sa má nám odpustiť, chceme to bez váhania.
Odpustenie je láska, ktorú nám dáva Boh, aby sme ju darovali druhým ľuďom.
"Lebo Boh tak miloval svet, že poslal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby bol spasený"
