Ľahko sa dá voči človeku z iného národa správať s odsúdením. On robí "to a to" a to nie je predsa prípustne. Ale neskrýva zza odsúdením vlastne strach? To že nie je mňou ovplyvniteľný, a preukazuje určitú slobodu vo veciach, kde ja si musím niečo odopierať. Podvedome niekedy potom človek berie správanie toho druhého, ako niečo čo ma ohrozuje, zneisťuje(nepoznam ho a preto neviem predvídať jeho reakcie) a my reaguje útokom aby sme sa chránili - odsúdením.
Možno práve tak ako som ja reagoval na toho neznámeho známeho, tak možno kedysi reagovali ľudia aj v iných kultúrach. O čo však horšie je to, že sa takými neznámymi známymi stávame na poli náboženskom - tak vo vzťahu neveriaci ku veriacim, tak ako vrámci jedného náboženstva k ľudom iného náboženstva. Akosi akoby sme sa potom vzdalovali od seba, hoci žijeme navzájom spoločne. Ako keby príslušnosť k strane(nemyslím politickej, ale nejakej skupiny ľudí) a členská legitimácia(príslušnosť k niečomu) nám vopred určovali že len my sme tí dobrí a tí druhí sú zlí. Bohužiaľ, vzniká tak len väčší strach medzi skupinami, väčšie odsudzovanie(a sebapotvrdzovanie vramci svojej skupiny) a pozeranie sa nie na to, že sme ľudia, a máme si navzájom pomáhať, rešpektovať sa, tolerovať sa a spoločne budovať tento svet, ale akurat na ine nepotrebne veci.
Nie je tedda dôležitá láska medzi nami? Komunikácia a vzájomná podpora? Prečo budovať strach? Prečo sa brániť útokom a nie láskou? Prečo perfekcionistcky lpieť na svojom bezpečí, i za cenu samoty a osamotenia? Nie je práve tá rozdielnosť príležitosťou na vhodné doplnanie sa a vzajomne sa posuvanie dopredu?
