Vieme druhých odsudzovať, ked zareaguju inak ako sme zvyknutí, či inak ako by sme očakavali, či inak ako si vyžadujú "dobré mravy". Myslím si, že najviac problemom je tá situácia, ked niekto zareaguje úplne inak ako by sme potrebovali. A hned je už na ceste odsúdenie "Ja byť ním, ja by som to urobil tak-a-tak" Proste sa hneď vyvýšime ako tí najlepší experti na daný problém. Alebo, a to sa nám tiež môže často krát stať"Ja by som sa vživote tak nemohol zachovať ako ten-a-ten človek". Áno, hovoríme, že my "nikdy" ale v žiadnom prípade nikdy sme sa tak ani nesprávali, nepsrávame sa tak, a ani sa správať sa tak nebudeme. Aká to je len naivná predstava.
Stane a stalo sa určite, že my odsudzujeme to, čo sme spravili my zle, a v tom nás niekto druhý odsúdil, alebo rovno my samých seba, ak sa ozvalo svedomie. "Ale to bola úplne iná situácia, lebo ja ..." letí hneď výhovorka. Áno, a to je ten lepší prípad ak si vôbec spomenieme, že aj my sme sa tak správali. Ale spomenieme si vôbec? Či len podvedome druhých odsudzujeme, a pritom vodu kážeme a sami víno pijeme?
Niekedy súhrou okolnosti(Boh má veľký zmysel pre humor a rád sa postará o takúto scénu) sa však stane to, čo sme niekedy na druhom odsúdili, že sa nam stane to isté, resp. niečo podobné. Samozrejme, pýcha predchádza pád, a potom až neskôr pochopíme(ak si vôbec dáme námahu), že aj ten druhý človek, ktorého sme odsúdili, to urobil len pod tlakom okolnosti. Oveľa skôr sa dostaví však hanba, a náš hnev, že aj my sme takí zlí, ako tí, na ktorých sme ukazovali prstom.
Preto: Nikdy nehovorme nikdy, nie sme ani o nič lepší ani o nič horší ako tí druhí, a nikdy nevieme či v rovnakej situácii by sme nereagovali rovnako.
