Nie, nejdem rozprávať neslušný vtip, ani vulgárne nadávať.
Len zopár postrehov z bežného života. Popíšem to na sebe - som zvyknutý totiž jesť lyžičkou všetky chody jedla, aj tie ktoré sa majú jesť nožom a vidličkou. A takisto mám problém so zdravením. Podať ruku? joj, mamičkááááááá....
Všetci sme sa s tým stretli. Na školách sa to už vytratilo z učebných osnov a vedieť sa správať v spoločnosti, to nie každý bez problémov zvláda. Ale, samozrejme, aby sa nepovedalo, všetci sa snažíme o nejaký bontón, ktorý patrí k slušnosti. Niektorí to prehanaju tým, že slušnosť a to "čo sa patrí" ignorujú, niektorí slová ďakujem povedia aj tristorázy za sebou, či pozdravia každých 5 minút ked sa stretnú s kolegom, kolegynou v práci.
Sám som tiež taký, a tiež mi mnoho ráz dlhšie trvá, kým si uvedomím, že nemusím niektoré veci robiť, lebo sa to podľa očakavania odo mňa čaká, či preto že niečo sa "patrí". Alebo byť doslova až otrokom svojich vlastných myšlienok, a dbať na to, čo si kto o nás myslí.
A problém je naozaj aj ten, že tí, ktorí vedia čo sa patrí, hneď odsudzujú druhých, ked nevedia čo sa patrí, či to urobia inak, alebo....proste sa nesprávajú podľa očakávania. Je to problém nás mladých, že akosi odmietame to zaužívané, a odskúšané. Možno aj pre väčšiu snahu cítiť sa slobodne, bez obmedzení, byť nezávislými. Ťažko však vieme aj určiť tú správnu hranicu medzi drzosťou, slobodným správaním a medzi totálnou závislosťou na názore, čo si kto o mne pomyslí ak to neurobím tak-a-tak.
Podobne je to aj vo vzťahu k Bohu - tiež som zažil také chodenie do kostola - " idem lebo čo by povedali ľudia", "idem na cintorím, lebo ľudia by ma na dušičky rozniesli". Nie je to správne, aj ked takéto "náhodne" uvedomenie si, či túžba po romantickom večeri môžu byť tiež momentom nášho uvedomenia si vzťahu k Bohu. Nevieme čo je správne, ale radi určujeme, čo je správne, radi vytvárame akési pravidlá, a hned ich aj meníme ak sa to hodí, aby sme niekoho mohli odsudzoivať, či súdiť. a hned si to zdôvodníme "patrí sa to". Ale je skutočnýá vzťah ľudí, a teda aj vzťah k Bohu takýto "oficiálny? Založený na tom "čo sa patrí"? Myslím si, že hned by sme sa ohradili keby náš priateľ nas vzpočul, lebo sa to patrí, pomohol , lebo sa to patrí. Bol by to reálny, skutočný a pravý vzťah? Aký je potom rozdiel ked, vieme že voči človeku je to nefér správanie, "to čo sa patrí", a voči Bohu to robíme niektorí bežne? Je pravda že voči Bohu, ako aj ľuďom sa niekedy tomu nevyhneeme, ale prečo na druhých odsudzovať tie isté chyby, a nedostatky ako robíme my?
