Téma bola, že mnohí ľudia robia to, čo od nich druhí očakávajú, len preto, aby si tí druhí o nich niečo nepomysleli. Samozrejme, my sme tiež takí , že radí druhých odsudzujeme a súdime, a pritom ani si neuvedomujeme ako sa to tých druhých dotýka a vlastne tých druhých potom aj tlačíme do toho, aby sa správali "pro forma", aby sme si o nich niečo nepomysleli. A hlavne nevieme úmysel, či dôvodoy konania toho druhého - napr. niekoho nepozdravím lebo som si ho nevšimol, a hned som ten neslušný.
Skúsim sa pozrieť na vzťah k Bohu. Spomínal som, že kvôli druhým ľudom ideme do kostola, aby si o nas niečo niekto nepomyslel. Ale nejde len o to. Ide napr. aj o to, že niekedy človek urobí niečo nasilu, neúprimne, a aj ked je to navonok dobré, tak to vie okoreniť poznámkou : "robím to len preto, aby si si niečo o mne nemyslel/nepovedal". Človeku hned klesne naláda, lebo sa tešil, že to bolo z lásky, či priateľstva. Najhoršie je to, keď to prenášame aj voči Bohu - nejem mäso v piatok a sa tým pochválim, či robím veľa dobrých vecí, ale ani nie tak z lásky k Bohu, ale pre to, aby som bol dobrý v očiach ľudí. Niet divu keď potom dochadza k sklamaniu z Boha, keď nedochádza očakávaná odmena, a my sme zbytočne unavení a prepracovaní s veľkým pocitom nedocenenia. Ale vlastne na vine sme my sami, kedže nerobíme veci pre ne samé, ale iba zo zištných dôvodov.
Ale Boh je iný. On vidí na tie naše dôvody, a vidí aj to naše hrajkanie sa. A vidí aj to, či robíme niečo z lásky k Nemu, alebo len kvôli nejakému dobrému pocitu, či len kvôli "slušnosti" v podobe "ja som bol v nedelu v kostole, mam čárku ", či kvôli dobrej povesti "aby ľudia videli aký som dobrý" a podobne. Najhoršie je však aj opak, ked vidíme toho druhého, a odsudzujeme ho, a možno to myslí naozaj úprimne, ale my si povieme "on to robí aby si ho ľudia chválili".
Takisto však netreba zabúdať, že ani robenie si "čo chceme", kvázi nezávislosť, je tiež nie vhodné. Práve preto, aby sme v snahe byť originálny to neprešvihli. Sú totiž hranice, kde aj voči ľudom aj voči Bohu neslušné môže byť aj núctivé, či dokonca urážajuce. A tak ako nemáme robiť veci gýčovite, či len zo slušnosti tak nie je vhodné druhému ubližovať urážaním ho.
Na záver chcem len povedať, že tá prirodzená slušnosť by mala vychádzať z nás, niečo ako ohľad na druhého. Ale takisto repšektovať aj iné zvyky, či obyčaje, nielen v správanmí sa medzi ľudmi, ale aj voči prejavovaní úcty Bohu. Každý z nás je totiž iný, inak vychovávaný, s inými zvykmi a zaužívaným iným pohľadom na vnímanie sveta. A práve to čo my na tom druhom vnímame ako neslušnosť, je možno pre neho prejav slušnosti.
