Každý z nás je pritom originál. A aj keď si to pripustíme či nie, tak vlastne každý z nás sa správa svojsky. Má svoje zvyky, svoje naučené reakcie, svoje pohľady na svet a podobne. A čo ešte máme, tak sú to určité škatuľky na ľudí.
Najhoršie je to práve s tými škatuľkami. Reakcie sa dajú meniť, aj pohľad možno zmeniť keď človek chce(za seba môžem povedať že to id mnoho ráz ťažko) a aj návyky a zvyky sa zmeniť dajú. Ale so škatuľkami to ide asi najťažšie. Tie naberáme od narodenia, najprv od rodičov, potom od okolia a potom aj svojmi skúsenosťami. Zo škatuliek vznikajú predsudky a z nich hnevy, či strachy.
Za seba môžem povedať o takých predudkoch, že určitá skupina ľudí(určitej farby pleti) sú len zlodeji. Ale dokým som nespoznal aj výnimky(nielen jednu) tak som nebol ochotný pripustiť niečo iné. aj tie prvé výnimky, čo som spoznával, som musel prekonávať určite strachy.Ale to isté platí o nich, čo o každom inom človeku - každý z nás je originál, osobnosť.
Keď sa občas pozriem do nejakého pomyselného zrkadla, toho aký som, tak tiež by som sám seba dokázal odsudzovať, tiež by som voči sebe mal predsudky, tie by som sa možno samého seba bál, či samého seba nenávidel. Teda keby som stretol samého seba v reálnej podobe. A problem je to, že človek sám pred sebou si tvrdí "ja taký nie som" "nie je to so mnou až tak zle" - porovnávame sa, aby sme samých seba oklamali. Každý človek sa chce ukázať v tom najlepšom svetle, to nie je zlé, iba ak už klameme druhých o tom, aký v skutočnosti nie som. Nehovoriac o miere tých našich pozitív.
Dokonca, a to je paradox, aj pred Bohom sa snažíme ukázať akí vlastne nie sme. A pritom Boh vidí aj tam, kde naše oči úmyselne zatvárame.
Mňa vždy pobaví jedna foto - malé dieťa so zašpinenými ústami od čokolády sa pýta mamy, ako vlastne došla na to, že to práve ono zjedlo tú čokoládu. A to je proste aj náš obraz, keď pred ľuďmi sa hráme na niečo, a pritom druhí vidia akí vlastne sme.
Osobne si potom myslím, že ak človek vie otvoriť oči na sebe samom, vie samého seba "prekuknúť", a vie prijať to zrkadlo z Božích rúk, tak potom nemá problém vidieť na druhých akí sú v skutočnosti. A potom mu nevadí, že niekto je iný, lebo vie, že aj on sám je iný, aj keď možno podobný ostatným.
Začnem tým, čím som začal. Každý z nás je iný, lebo je originál. Ale treba si najprv pripustiť, že aj my sme iní. Nezávisí to od kraja, nezávisí to od národnosti, nezávisí to od rodičov ani od krátov. Každý z nás je iný, lebo je originál
