Božie kráľovstvo sa podobá ceste.
Môžme sa odviesť autobusom(autom, bicyklom, lietadlom, loďou, vlakom...) alebo ísť peši. Je paradoxom, že hoci máme už lístky dávno zaplatené, my si vyberáme pešiu chôdzu. Alebo radšej nejdeme nikde, a sa tvárime napr. ako ľudia, ktorí neverili Kolumbovi, že neexistuje Amerika.
V autobuse sú miesta obsadené a prázdne. Ten kto sedí, lebo ma pohodlie, nemusí trpieť státim. A sú ľudia, ktorý stoja. Mohli by si síce sadnúť, ale nespravia nič preto, hoci pár krokov od nich je voľné miesto.
Preto sa do pohodlia dostanú tí, ktorí nie sú leniví, a spravia všetko preto, aby si mohli sadnúť.
Síce je rôzny spôsob ako sa dostať na nejaké miesto, a každý z nás si ho môže zvoliť sám. Je aj na nás či niekde chceme ísť.
Sú však ľudia, ktorí si zvolia ísť peši a potom celou cestou nadávajú, nevládzu a skoro sa unavia. A vzdajú to.
Sú ľudia, ktorí síce nastúpia do autobusu, ale tým že nespravia pár krokov aby si pohodlne sadli, tak sú unavení zo státia, a môžu od nervozity vystúpiť. Nehovoriac, že autobus, s vodičom Duchom Svätým, ich občas sotí, a zbytočne sú udieraní. Čo ich taktiež vedie k tomu, že radšej sa rozhodnú ukončiť cestu s autobusom.
A sú ľudia, ktorí si sadli, pohodlne, a s dôverou sa nechali viesť Duchom Svätým. Tým otrasy nič nespravia, hoci občas to s autobusom hodí. A ak vypadnú a udrú sa, je to len ich vinou , že sa poriadne nedržali, alebo príliš veľa machrovali.
No niektorí ľudia, ani necestujú, jednoducho si povedia, že cieľ cesty neexistuje, alebo im nestojí za tú námahu. A len snívajú, ako by sa mali dobre, keby boli tam. Na konci cesty.
Len je paradoxom, že každý predpovedal Kolumbovi zánik, vysmievali ho z bludov, falošných predstáv, ale napriek tomu sa Kolumbus vydal do neznáma. Hoci nemal dôkazy a skôr všetko svedčilo proti tomu, že Amerika existuje.
