Stalo sa mi pri par znamych, ze tvrdili "Ja som ateista/neveriaci, ja neverim v Boha", ale o chviľu som videl ako číta horoskop, alebo sa chytá za gombík, keď ide okolo kominár, poskočí kebyý videl trabanta , alebo si želal, keď padá hviezda. Vždy si robíme srandu, že v piatok trinásteho bude naozaj "šťastný" deň, alebo hovoríme že budme mať nešťastie, keď nám prešla čierna mačka križom cez cestu. Všetko, a nielen to, je poverčivosť. Veríme, že svojimi silami sme našli systém , kedy to bude "zaručene" fungovať a kedy naopak budeme mať "zaručene" smolu. Takýmto spôsobom sa spoliehame na nejakých škriatkov, duchov, ktorí nám škodia, či pomáhajú. Samozrejme, vacsinou v minulosti sa takýmto spôsobom vysvetľovali i fyzikálne javy a veľa veci sa pridružovali bohom. Takto, skrze poverčivosť vznikali i prírodné božstva.
Viera v Boha, je však o niečom inom. Svojim konanim nemôžem odhadnúť šťastenu, ani svojim konaním - rôznymi obetami - neovplyvníme svoju budúcnosť. Viera v Boha je o niečom inom. Určite nenahrádza vedu ako poverčivosť, určite skrze vieru si uveodmujem, že poverčivé veci(mačka, hvezda, kominár, 13, horoskop...) sú len veci, ktoré slúžia už len na pousmiatie sa, najmä keď im verí ten, kto by vieru v Boha zniesol pod čiernu zem. Viera v Boha, totiž neverí na náhodu, pripúšťa vedu(poverčivosť ju obchádza a doplňa hmlou), viera v Boha nepripušťa iné ako vedecké vysvetlenie - teda až na zázraky(no najprv sa ldho skúma či to ozaj zázrak je) , kdežto poverčivosť akoby "čarovaním"(napr. chytením sa za gombík) si ten zázrak chce vynútiť.
Hovorí sa, že poverčivosť, je ako uzatváranie Boha do ruky, aby konal tak ako my chceme, kdežto viera v Boha je pravý opak - zverenie sa Božím rukám, aby Boh s nami konal tak ako On chce(teda tak aby rešpektoval slobodu človeka).
Nebuďme teda poverčíví!
