Tak ma napadlo, žehnáme ľudom, alebo ich len preklíname? prajeme im dobré alebo im prajeme zlé? doprajeme ľudom ,a lebo im jednoducho závidime? Odúšťame ľudom alebo sa pomstievame?
Väčšinou, samozrejme aj ja som taký, sa nám stáva, že skôr vieme na niekoho druhého zahrešiť, vynadať mu ked spraví zlé, alebo ublíži nám, ale skúšali sme v danom momente aj opak? Priať niekomu zle, či privolať na neho "hromy-blesky" do toho je väčšina z nás hrr-hrr, ale keby sme sa opýtali samých seba, kedy naposledy sme niekomu zapriali niečo dobré, či požehnali, najme v situáciach ked nam niekto ublížil, tak ani nevieme kedy naposledy to bolo, teda či vlastne niekedy sme to tak urobili.
Mňa osobne by napadla otázka: "Ale čo mam z toho potom ja?" - ale nie je práve toto egoizmus, myslieť len sa seba a na výhody, aké bude mať z toho naše kráľovské JA? a teda zrobiť niečo, z čoho bude mať úžitok ten druhý a nie ja? či už sme natoľko egoistickí, že neurobíme nič, čo by pre nás nemalo úžitok? Alebo dokonca mal niekto z toho druhý osoh a my nie?
