Predstavme si, že po nejakej dlhšej dobestretneme milovanú osobu. Po takomto stretnutí na druhý deň sa nás niekto spýtana niečo, čo sa stalo počas tohto stretnutia. Asi si na moc veci aninepsomenieme. Proste sme boli zaujatí tou našou osobou.
Podobne je to aj s nami – sme zaujatí sebou,svojimi predstavami a tým, čo sa nám páči. Sme zahľadení na príliš veľa vecínaraz. Boh nie je pre nás dôležitý a v podtsate jediný dôvodo prečo Ho chcemevidieť nie je ani tak, že by sme chceliveriť, ale preto aby sme mali dôvod o čom hovoriť a tak sa nejako „ukázať“ preddruhými.
A ten druhý dôvod, prečo Ho nevidíme, je ten,že sme leniví spraviť niečo preto, aby sme Ho videli. Vtedy si radšej povieme,že Boh nie je, len aby sme Ho hľadať nemuseli. A potom je zlý každý človek, ktoHo pripomína A ktorý tak neustálepripomína povinnosť Ho hľadať a tak človeka vytrháva z pohodlia a lenivosti...
A možno sa len bojíme Boha vidieť, aby sme sanáhodou nemuseli zriecť niečoho „dobrého“ v našom živote. Akosi máme v sebezakorenenú predstavu, že život s Bohom je nuda, človek sa musí zriecť každejradosti, a že musí povinne trpieť. Ale to je len ďalšia z falošných predstáv o Bohua o kresťanstve, ktorú v sebe ľudia nosia.
Ja som rád, že môžem žiť s Bohom. Môj život sazmenil a naplnil sa radosťou, a tým, že sa riadim ožími prikázaniami, tak somsa uchránil kopu zbytočného utrpenia. Život s Bohom je proste nádherný!
Poznámka:
azda namietnete, že človek, ktorý je zahľadenýna Boha, žije mimo realitu a že nič iné tiež nevníma. Lenže zveriť sa bohu abyť Naňho zahľadený, je ako keď sa slepý človek zverí do rúk zdravo vidiacehočloveka.
Preto zahľadieť sa na Boha(ktorý vidí i v skrytosti) znamená vidieť realitu v jej podstate. A toje oveľa dôležitejšie ako vnímať realitu povrchne alebo byť zahľadený do seba anevnímať tak realitu vôbec.
