Na jednom, dnes už dosť obývanom ostrove sa vybrala jedna malá supinkana výlet. Nič yvláštneho. Turistika do vrchov. Okrem štyroch belochov,bohatých samozrejme, išli aj nejakí domorodci-nosiči. Ako tak išli,jeden muž – beloch si všimol, že nosiči sú nervózni. Čosi tlmene sihovorili a pokukovali a hádzali hlavou smerom k strede ostrova.
„Derek!“ zavolal.
„Áno, pane.“
„Poď sem bližšie, ty čertisko jedno, nebudem vykrikovať.“
„Prajete si?“ opýtal sa vedúci nosičov, keď prišiel bližšie.
„Čo sa deje? Prečo sú chlapi takí nervózni?“
„To je legenda, pane. Tu blízko je chatrč.“
„Chatrč?“ pohŕdavo sa opýtal.
„ A čo je na na nej také zvláštne?“
„Pane, to je chatrč Divokého muža.“
„Divokého muža?“
„Áno, pane. Divoký muž bol podľa legendy veľký muž, ale i veľký čudák, pane.“
„A prečo sa ho bojíte?“
„Viete, Divoký muž nám podľa legendy pomáhal, keď prišli sem bieliľudia. Jeho zásluhou môžeme dnes slobodne chodiť po tomto ostrove atešiť sa z lásky dobrého Pána. Viete, my máme v úcte jeho dom.“
„A môžem sa tam ísť pozrieť?“
„Ak chcete, môžete. Ale nikto z nás tam nepôjde.“
Biely muž zavolal na kolegov a jeden sa s ním vybral do chatrče. Bolato asi desaťminútová zachádzka, ale nosiči mali aspoň oddych. Chatrčbola ako iná. Na dverách vyblednutý kríž, ale aj tak sa tie dvererozpadali. Vošli do nej. Čas zakonzervoval niektoré veci, iné už boli vrozpade.. Na provizórnom stole, pokrytom rastlinami, bol už takmerspráchnivený zošiť. Bolo tam napísané – Na svedectvo o Láske dobréhoPána. A štyri písmena – AMDG. „Asi inicály mena,“ pomyslel si jeden zbelochov. Opatrne otvoril zošit. Ako turista mal foťák, takže moholurobiť fotodokumentáž. Vrátili sa. Pokračovali vo výlete. Keď bol doma,nechal si vyvolať fotky. Vlastne odfotený text zošita. Ďalší deň malvoľno, mohol sa venovať čítaniu. Ako hneď zistil, chýbalo niečo zúvodu:
… a tak sa mi podarilo újsť. Uitekal som popri pobreží. Vojaci manaháňali. Zopár ráz ma doháňali, ale zakaždým sa mi nejakou náhodoupodarilo vzdialiť. Zdalo sa mi, že ich opúšťam, no prišli iní z druhejstrany. Hm, asi mali rozdelení ostrov na nejaké časti, kde sa priebežnestriedali hliadky. Raz som takto i spadol. A tu som videl ako sa zozeme vynorili bojovníci a so svojími oštepmi zahnali mojichprenasledovateľov. Niekoľko krát sa to zopakovalo. Až som prišiel nalúku. Vojaci, hoci ma nechytili, dohnali ma k veliteľovi. Bolo topoznať podľa uniformy i podľa toho, že tam mal ordonanca. Ja som si hov tom behu ani nevšimol, len tu jeden z bojovníkov sa postavil a hodiloštep predo mňa. Zľakol som sa, lebo dovtedy hádzali oštepy smerom zamňa. No neskoro. Veliteľ hodil nôž a keďže som sa ja nemehlo hneďnepohol, nôž mi poranil chodidlo. Ja som ho rýchlo zobral a hodil ho poveliteľovi. Ranilo ho to a padol z koňa. Ja som neváhal a odcválal somna koni preč. Zatiaľ smerom do hôr, lebo zostať na pobreží bolonebezpečné. A navyše ani nebolo sa kde skryť.
V horách som si previazalnohu. Nebola to veľká rana, iba trochu krvácala. Zastavil somkrvácanie. Koňa som pustil. Išiel som potom preč. Fajn. Až na to, žepri tých okkovách som sa naučil drobčiť. Ale boli to prvé kroky naslobode a človek sa im tešil. Človek bol až na tie údery odpočinutý,takže to bola príjemná zmena. Na noc som sa vyštveral na strom, aby manejaká tá šelma vlkovitá nedotrhala.
Pred očami sa mi prehral celýpobyt vo väzení. Všetky tie údery, ktoré som i ja svojimi rečami iskutkami vyprovokoval. Do pamäte sa mi vgryli najmä nedeľné stretnutia.Vtedy soms a snažil prísť bližšie k svätému mužovi. Okovy na nohách sami zaryli do kože. Vtedy som to necítil ako ani to, že som si vryl rukydo mreží. Až teraz mi to začalo dochádzať, prečo stretnutie bolo premňa také bolestivé. Nehladiac na to, že po príchode z takéhotostretnutia som dostal i riadny výprask. Raz dokonca sa mi podarilodohodnúť si stretnutie s týmto svätým mužom. Evidentne patril k vojskumôjho Pána. No kým došiel, dostal som riadnu dávku buchnátov akopancov, takže som len tak na okraj vnímal jeho prítomnosť. A podobneto bolo, keď som volal svojho Pána, resp. Na diaľku mu vyznával svojuoddanosť – vtedy prišli a mlátili ma. Alebo i keď som niekomu pomáhalaa tak napodobňoval môjho pána. Vtedy ich reči zraňovali moje vnútro -no najviac ma bolelo, keď sa ma snažili presvedčiť, že ma môj Pánnemiluje, nechce ma ani vidieť. Niekoľko ráz ma skoro presvedčili. Aletam, vo väzení, boli ľudia, ktorí sa len tak nedali zlomiť a pomáhalimi – i vo väzení boli vernýmni služobníkmi svojho Pána, aj napriekvýprasku, ktorý im za pomoc hrozil.
Dostali sa mi do rúk i knihy – začítanie však bola samotka. A bičovanie. Zopár ráz sa mi zdalo, že dveresú otvorené, plánoval som ísť, ale keď som sa spamätal, uvedomil som siako vypľúvam krv od tých kopancov do brucha. Snažili sa ma vykŕmiť,kúpiť, aby som sa pridal k nim, no na Lásku môjho Pána sa mi nedalo takľahko zabudnúť. Ale jedine, čo sa im podarilo, že som prestal volaťsvojho Pána, a že som bočil od ľudí – lebo mnoho sa tvárilo akopriatelia, ale za chrbtom zradili človeka, kvôli lepšiemu postaveniu,kvôli lepšiemu životu. Homo homini lupus. Ale zaslúžil som si to.Narobil som si dlhov, a navyše pri boji som určite tak machroval aspoľahol sa iba na seba a tak som si nevšimol, že som najprv zablúdil apotom padol do zajatia. A nemalú časť buchnátov som si zaslúžil i zasvoje provokatívne správanie v zajatí. Aj keď, mlátili ma aj preto,lebo sa im páčilo keď som nadával na svoju opustenosť a na svojho Pána,Ó, môj Pane, prepáč mi tie škaredé slová. Moje myšlienky sa uspali. Vnoci sa mi snívalo o mojoím Pánovi – ako som za ním prišiel, poprosil oodpustenie za dlhy, ktoré som mu narobiol svojim nezodpovednýmsprávaním a sľúbil mu ich splatenie. Takisto som sa videl, ako prosím,aby ma zaradil k svojmu vojsku, vlastne aby mi dal kbalitný výcvik, abysom druhý raz nefrajeril a potom ma zaradil k svojim vojakom. Nie doprvej línie, nie k sanitárom ošetrovať, ale k tým, ktorí ľuďomprinášajú radostnú zvesť, že ich Pán ich vyslobodil, aby vyšli zúkrytov a k tým vojakom, ktorí pomáhajú budovať kráľovstvo môjho Pána.Až ráno som si uvedomiíl, že môj pán bol celý čas so mnou – skrze ľudí,ktorí zostali Jeho služobníkmi neustále a skrze nich mi pomáhal mavyslobodiť. Ale čo teraz? Nemôžem utiecť, dokým nepomôžem druhým, alezas nepomôžem, dokým neutečiem. Sily mi zostávajú – iba to málo, čo zomňa ešte nevytĺkli. Popozerám sa po ostrove, ako sa dá dostať preč.Bude asi najlepšie sa dostať k môjmu Pánovi. Môj Pán vie, čo so mnou –možno ma pošle inam. Ale môj Pán vie, kde mu môžem najviac poslúžiť –tak som sa rozhodol, že pomôžem tým ľuďom aspoň tým, že sa za nichprihovorím u svojho Pána a ten už bude sám najlepšie vedieť ako impomôcť.
Prvoradou úlohou bude znova neupadnúť do zajatia. No kýmprejdem cez nepriateľské stráže – to bude ďalší problém - kopa strachua bolesti. Už teraz sa bojím. V nedeľu som ešte prišiel ako žobrák nastretnutie, ale na rozdiel od iných moje srdce sa tešilo tichou anenápadnou radosťou, že čoskoro budem salobodný. Ale aj keby ma sem môjPán poslal, viem, že sa vrátim sem ako slobodný človek. Len si musímdávať pozor, aby som nedal najavo svoje provokovanie, ešte stále ma toťahá k pomstychtivosti – lebo znovu by som sa vrátil do väzenia.Rozlúčim sa i s robením dlhov a so svojou pýchou, aby ma zas priatelianeopustili, keď to budem potrebovať. Už teraz sa radujem z okamihu, keďvkročím do mesta môjho Pána, i z toho ako sa mu vrhnem k nohám. Môj pánsi vie vážiť ľudí. Aj keď služba Jemu je veľmi ťažká a namáhavá. Ale ažkeď sa prestanem báť bolesti a začnem sa riadiť príkladom môjho Pána,až vtedy mu začnem dobre slúžiť .Tak rád by som mu oddanne slúžiť, akovojaci v prvej línii – tí by boli schopní položiť život za svojho Pána.Ale môj Pán si to zaslúži – to len ja som taký bojko, ktorému stačí párfaciek a bol by schopný zapredať sa kvôli chvíľke pokoja. Vojaci homajú radi, lebo vedia, že Pán ich miluje, ako i ostatné služobníctvo,na roziel odo mňa, ktorý sa len pýši Pánovým rúchom a tým, že je Jehoslužobníkom.
„ V mene Pána! Do bojááááááá!“
„Fanatik! Čudák!“ beloch si dočítal. Zahodil to do koša. „to ješialenstvo niekomu tak slúžiť.“ Ale to si neuvedomoval, že mnohí ľudiatak robia neustále, keď slúžia peniazom, alkoholu, alebo iným drogám. Ačo by mu na to povedal Divoký muž?
„Vkročil som do mesta. Ako som prechádzal mestom, šiel som i trhmi.Žiuadna látka nemala pre mňa cenu, všetky predmety boli pre mňabezcenné a peniaze boli pre mňa ako plevy. Nič pre mňa nemalo väčšiucenu ako Láska môjho Pána. A nijaký predmet mi nevedel spraviť takúradosť ako bola radosť zo stretnutia s mojim Pánom. A nijaká pocta bypre mňa nebola dosť dobrá, ak by nebola od môjho Pána. A i keby somzískal slávu celého sveta, nebolo by to mojou zásluhou, ale zásluhoumôjho Pána – a preto by právom patrila celá Jemu. A keby ma i králisveta odeli do sebadrahšej látky, nijaka by nemala cenu tak ako rúcho,do ktorého by ma obliekol môj Pán. A jedinou túžbou bolo byť vojakommôjho Pána. No ak by môj Pán rozhodol inak, viem, že bude odo mňažiadať iba to, čo je v mojich silách a iba to, na čo ma pripravil.Preto ak aj môj Pán dopustil, že ma zajali a uväznili, tak určite tobolo preto, lebo môj Pán vedel, že mi môže dôverovať a že sa poučím zchýb, ktoré som porobil. Ak sa aj ma priamo neponáhľal pomôcť mivyslobodiť ma, určite to muselo byť z lásky ku mne, aby som sa naučilchápať druhých ľudí a pomáhať im v ťažkostiach. Koniec-koncov, nietkrajiny a miesta, kde by nemal svojich ľudí. A ešte mi chcel ukázať,aký som bojko a slaboch a druhý raz bol triezvejší v pohľade na seba iv pohľade na druhých. Ukázal mi ešte jednu zaujímavú vec – objavil som,že láska k Nemu mi dodával silu vydržať.
Chvála Ti, môj Pane, že sa o mňa tak staráš
