Motto: Môj milý je môj a ja som jeho. Pies 2,16
Kde bolo tam bolo, bol raz jeden kráľovič. Volal sa Daniel. Možno bolako mnohí iní princovia, ale tento sa vybral na skusy do sveta. Prešielniekoľko kráľovstiev, videl mnoho ľudí a už rozmýšľal na návrat domov.Lenže teraz už išiel priamo a navštívil krajinu, kde ešte nebol. Tam,na hrade jedného kniežaťa bol usporiadaný turnaj. Keď sa Danielubytoval, išiel sa pozrieť na ten turnaj. Boli to rôzne súťaže. Avýhra? Každý súťažiaci sa zapojil do súťaže až po predstavení saprincezne. Boli tam teda hlavne urodzení hostia. Všetci tí sa snažiliapôsobiť na princeznú, dcéru bohatého kráľa. Daniel sa však nešielzúčastniť turnaja. Nechcel , ani o princeznú nemal záujem. Ale žil nahrade a mnohjých začal zaujímať tento „čudný“ princ. Moc toho nevypil,zakaždým tak akurát a ani veľa nejedol. Pripisovali to smútku zadomovom. Princezná Gabriela bola prekvapená. Prvý raz ktosineprejavoval o ňu záujem. Dokonca raz, keď sedeli spolu pri stole, jejani nelichotil, ale skôr robil posmešky. Vtedy sa urazila. Však sa jejkaždý chce votrieť do priazne a on nič. Od hnevu odišla od stola azačala tancovať pred hosťami, spolu s ostatnými tanečnicami. Teraz všaknechali princeznú tancovať sólo. Každý bol zahľadený, len Danielspokojne dojedal. Každý tlieskal, len Daniel si musel niečoho všimnúť aúž sa na tom každý smial. V ten večer šla Gabriela spať nahnevaná. Tenkráľovič z krajiny, ktorej meno nevedela ani poriadne vysloviť, juriadne vytočil.
„Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom“ Ef 4,26
Nasledujúce ráno si privstala. Dokonca před obedom. Od služiek sadozvedela, že ten kráľovič sa prechádza v záhrade. V rámci slušnosti sapoponáhľala, aby ho zastihla. Keď ju zbadal, počkal, aby ho dostihla. Auž letí spústa výčitiek a výčitiek na Danielovú hlavu. Daniel sanebráni. Vedel, že ide o ranenú pýchu. A že mu v skutočnosti nevyčítatie veci, ale to, že sa k nej inak správa jako ostatní. V tichosti juvypočul. Potom jej krátkymi a vtipnými poznámkami ukázal, čo ju vskutočnosti ranilo.
„Vy, vy...“ nahnevaná už nevedela hovoriť.
„PrincDaniel, vaša výsosť,“ žmurkol.
Dostal facku. Bol prekvapený. Nozobudila sa v ňom detskosť.
„No počkaj!“ a už ju rukami pošteklil naholých bokoch.
Skríkla. Taká drzosť. A už trielila do svojich izieb.Ani na turnaj nešla. Večer si sadla k Danielovi. Potichu jedla. Každýna ňu pozeral, ale v svetle hovorila iba opalená pokožka a štrngotalipliešky na rukávoch. Aj všetci hostia sa predvádzali, občaszareagovala, ale poslabšie. Všetci sa zabávali ďalej, snažili saprinceznú rozosmiať, ale nič. Dnes dokonca odišla aj skôr spať. Anipolnoc nebola. Aspoň spánok jej bol vykúpením.
„A prečo sa prechádzaštak skoro ráno v záhradach? A prečo nejdeš na turnaj? A prečo saneopíjaš? A prečo...?“ mnoho prečo našlo svoje lebo.
Ale Daniel mnohélebo zahral vtipne do autu a princezná sa na prechádzkach mnohonedozvedela. Ale akosi ju priťahoval.
„ Keď Filip pribehol a počul, žečíta proroka Izaiáša, opýtal sa: "A aj rozumieš, čo čítaš?" On odvetil:"Ako by som mohol, keď mi to nik nevysvetlí? A poprosil Filipa, abynastúpil a sadol si vedľa neho.“ Sk 8, 30-31
Mnohí sa porozchádzali.Prestávali byť turnaje, večere boli bez princezninej zábavy. Všetcizazlievali Danielovi, že princezná zvážnela a stratila záujem o zábavy.Ale prišiel deň, keď ráno prišla do záhrady akási smutná.
„Prečo stesmutná? Však je taký krásny deň. Ale nepozerajte sa na mňa, lebo sarozplačem...“
Usmiala sa. Trochu to zabralo. No nútila sa.
„Prišla somsa rozlúčiť,“ povedala potichu. „Idem domov, otec ma chce vydať.“
„Toje dobre. Aj ja som šiel pôvodne domov. No zrdžal som sa,“ povedal, nohneď si pomyslel, že to bolo kvôli princezne. „No, mal by som si už ajja pohľadať nejakú nevestu,“ aj keď myslel na Gabrielu.
„Nehovorte tak.Vy si hned nájdete bevestu. Za vami by šla každá,“ chcela ešte povedať,že aj ona, ale neodvážila sa.
„Ale keď chceš, pôjdem s vami. Odprevadímvás. Aspoň sa budem mať na kom smiať.“
„No ďakujem, ste teda dnesvtipný,“ a od tej chvíle lietali vtipne odpovede. Dokonca aj v tenvečer bola zábava. Roztočilo sa to a aj Daniel tancoval. Gabriela ažžasla, kde sa to v tom primcovi toľko berie. Nepoznávala ho.Zaimponovalo jej to. Ráno vstali a s malým sprievodom sa vybrali nacestu. Prechádzali krajmi. No čoraz viac pribúdalo piesku. Jednéhovečera sa ubytovali na kaštieli pri mori. Gabriela si ľahla. Ráno, poraňajkách sa už chystala, že sa pôjde poprechádzať s Danielom. Danielavidela zdiaľka. Navykla si, že vstával skôr ako ona. Na chvíľu hostratila z očí kvôli stromom. Ale potom ho nevidela.
„Princ, kde ste?Poobzerala sa. Zrazu ho uvidela. Bol tam malý zraz. A začínalo tammore. N niečo iné ju upútalo. Šaty. Krvavé šaty. Šaty princa.
„Daniel“!vykríklka. Vrátila sa do kaštiela. Poslala sluhov.
„Princezná,“ akurátdošiel majiteľ kaštieľa. „Rýchlo, môjmu rytierovi sa niečo stalo!“
„Nechajte, moji sluhovia sa postarajú, „ povedal pár slov a sluhovia savybrali na miesto, kde im kázala princezná.
„Niet ho tu!“ Princeznábola vystrašená. Sluhovia Daniela nenašli.
„Asi ho zobralo more, ale akbol v takom stave ako ste hovorili, určite ho more len pochovalo,“povedal šejk.
Gabriela ho už v slzách opustila a vo svojej izbe savyplakala v náručí svojej služky. Stratila najlepšieho priateľa. Vspomienke na priateľa a z úcty k nemu išla do jeho izby. Nemal veľavecí. Ako kráľovič mal toho dosť, ale nič cenného. Zbalila truhlicu ajedného sluhu poslal s princovými vecami na zámok, kde strávila celéleto s princom. Tam, dúfala, budú vedieť, kam to poslať ďalej. Noneposlal všetko. Našla knihu. Nijaká zvláštna. Skôr ošúchaná – asi judosť čítaval. Dala si zavolať pisára, ktorý jej každý deň čítaval znej. Bol to pre ňu zvláštny príbeh. Bol o mužovi, váženom mužovi, ktorýbol obľúbený, mal veľkú moc, no nakoniec ho zradili a ukrižovali. Apotom tam bola časť o skutkoch, ktoré hovorili, ako ho ľudianasledovali a napodobňovali. Stále čítala a nemohla dôjsť nakoniec. Atu začala čítať listy muža, ktorý tiež nasledoval toho Ukrižovaného. Tusa jej začali pomaly otvbárať oči. Opisoval Ukrižovaného, ale akoby sapred jej očami vytváral obraz Daniela.
„Tu je skryté tajomstvoDaniela,“ uvedomila si jedného dňa. Preto bol Daniel taký galantný,jemný, jednoducho, preto bol taký správny chlap. Tu si uvedomila, prečosa jej páčil – u neho nikdy nepocítila, že by mu šlo o jej telo. Boliaj iné veci, takisto si uvedomila, že boli chvíle, že mu ubližovala,ale teraz ocenila to, že bol trpezlivý ku nej.
„Princezná, ak chcete,tu neďaleko, tak dva dni cesty mám palác, môžete sa tam zložiť,“ocenila šejkovú ponuku, lebo cestou začala aspoň čítať Danielovú knihu.Kým čítala neuvedomila si cestu, ani to, že ju šejk prakticky uväznil vpaláci.
„Preto bdejte, lebo neviete ani dňa ani hodiny.“ Mt 25,13
Daniel bol prekvapený. Ktosi ho napadol, našťastie len škrabol. Nozvalil sa dolu zrazom a akurát cítil niečo mokré. Voda mu obmývalahlavu. Nevládal sa ani pohnúť. Potom omdlel a už si nič nepamätal.
„Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich;vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň.“Lk 10,34
Zobudil sa. Počul more ako špliecha o skaly. Posadil sa.
„Chvála Pánu Bohu!“ vykríkol starký.
„Naveky amen.“ Vyletelo z Daniela.
„Kresťan? Opýtal sa starký.
„Som doma!“ Daniel sa zvalil naspäť nakamennú posteľ.
Dni ubehli a Daniel sa poďakoval starkému a išiel.Cchel sa starkému odvďačiť, ale starký nechcel. Daniel to pochopil azbytočne sa nevnucoval. Pobral sa. V meste si vypýtal od sluhov šaty.Spýtal sa aj, kam išla princezná. Vybral sa za ňou. Došiel i k palácu.Časom sa dostal k služobníctvu. Raz uvidel princeznu. V okne. Smutnú.Videl i to, že jej pokožka sa už začínala šúpať dole. Vypýtal si miestopri koniarovi. Jedného dňa sa mu podarilo oklamať stráže. Prišiel podokno princeznej a zavolal ju. Rozprávali sa chvíľu cez okno. Trochuhuhňal, aby ho nespoznal. Povedala mu, kto je a prečo ju šejk oklamal aže si ju chce zobrať za ženu, hoci jej srdce patrí inému. A povedala muo princovi Danielovi. Nevedela, že to on, kto ju počúva. Dojala ho.Behom týždňa pripravil útek. Prešiel cez stráže a zajal šejka, ktorý,keď si chcel zachrániť život, musel prepustiť Gabrielu. Tá Daniela vošúchaných šatách a v kapucni nepoznala. Keď už boli ďaleko, prepustilišejka a šli ďalej. Princeznej to nedalo.
„Pane, a prečo to robíš?“
„Tvoj otec bude určite štedrý, keď mu prinavrátim dcéru. A možno maprijme do služby a nebudem už trieť núdzu.“
„No môj princ Daniel by tospravil z lásky ku mne.“
Chvíľu bolo ticho.
“Alebo preto, že by to bolosprávne.“
Po ďalšej chvíľke:
„On by...“ a tak každú chvíľu pokračovala.Daniel sa ponoril do kapuci a popodišiel dopredu. Nechcel, aby zistila,že je to on. A bol zvedavý, akú veľkú fantáziu má princezná. Ani sámvšak nevedel, čo všetkého by bol schopný urobiť.
„Ak sa už trebachváliť, budem sa chváliť svojou slabosťou.“ 2Kor 11,30
Trmacali sacestou. Až dovtedy, kým nedorazili k princezninému mestu. Nikto ichnevítal, nikto ich nečakal. Ale zato keď mŕtva dcéra ožila, týždeň sahodovalo. Princezná sa prihovorila za záchráncu a ten dostal túženúrobotu – pri koňoch. Princézná si ho moc zo začiatku nevšímala. Eštestále mala v pamäti príbeh o Ukrižovanom. Pri vychádzkach sa vybralaprincezná aj so sluhom. Akosi sa jej páčilo s ním. Najmä to, že boltaký tichý a nič nedohováral. Jedine, čo nechápala, prečo mal mal tukapucu a chodil taký sklonený. Zahuhňal, že je príliš škaredý azakaždým kdesi odišiel. Možno tá tajomnosť ju priťahovala.
„Viete, somzo Severu, nerobí mi slnko dobre,“ vyhováral sa. No nie moc. Keďžeprincezná docielila odklad svadby o rok, mala čas pre seba. V jedenslnečný deň zbadala v diaľke chyžu. A pri nej čosi, čo ju upútalo.
„Aha, kríž!“ ukázala cela naradostená. Sluha nebol nadšený.
„Si zoSeveru, tam kríže nie sú?“
„Ale sú, ale tam kríž obrátili a používajúho ako meč,“ posťažoval sa Daniel.
Odprevadil k chyži princeznú, alesám sa držal ďalej. Asi aby sa od samej radosti prezradil. V chyžibýval pustovník. Ten princezne postupne vysvetlil evanjelium a povedalmnoho iných vecí. Daniel sa len tešil, keď uvidel, ako sa princeznámení – k lepšiemu. Blížil sa deň, ba už bol tu, keď sa blížila svadba.
„Boro, poď,“ povedala koňovi. Sluha-Daniel poslušne šiel za princeznou.
„Vieš, sluha môj, dnes sme tu naposledy. Zajtra sa budem vydávaťž.Pôjdeš so mnou na juh?“
„Pani moja. Starnem. Už by som nezniesol takéslnko. Ale nech vám váš Ukrižovaný pomáha. Aj s vašim princom Danielom,tam v nebi.“
„statočný a dobrý sluha! Poviem otcovi nech ťa štedrovyplatí a vráť sa do svojej zeme. Si určite zvyknutý na zelené pláne akeď dôjdeš do kráľovstva princa Daniela, pozdravuj jeho otca, a povedzmu, že som milovala jeho syna.“
„Pani,“ spýtavo oslovil princeznú.
„Áno, sluha.“
„To musel byť správny princ. Takému kráľovi by som chcelslúžiť. Ten by mal mier vo svojej krajine.“
„Vieš sluha, najradšej bysom zostala ako vdova po Danielovi. Ale musim sa vydať. Urobm to, čo byurobil Daniel raz pri mne. Budem aj ja ukižovanou. Škoda, že ma nemôžupokrstiť. Možno by som žila ako ten pustovník.“
„Viete, pani, to bynerbolo správne. Kresťania by mali žiť v stave, kam ich povoláva ichOtec. Ak sa máte vydať, tak sa vydajte. On bude vedieť, že homilujete.“
„Áno, to je pravda. Ako ty Ježiš.“
Odišli. Daniel vnútriplakal. Čím viac s ňou trávil času, tým viac ju miloval. Aj on vnútrinasledoval Abraháma a obetoval to, čo bolo pre neho najdrahšie. Škoda,že nemohol ukázať, že on je kráľovič s bohatým dedičstvom, ktorý by samohol uchádzať o ruku princeznej. Ale aj tak už sa do kríka zamotávalbaránok, aby on nemusel obetovať to najdrahšie. Ráno prišla Gabriela azobrala Danielovu ruku, ktorú ona nemohla spoznať a presvedčila ho, aon jej dával svoje požehnanie. Sotva udržal plač. Triaslo ním, novyhovoril sa na straobu. Odišla. Kráľ sedel na tróne, pri ňom jehodcéra a už prichádza ženich. Daniel si všimol, že princezná stratilanáramok. Rýchlo ho zobral a niesol na rukách za princeznou.
„Tu máš,šašo, urob kotrmelec!“ ktosi Daniela potkol. Ten zletel na zem. Kapucaspadla. Gabriela sa obzrela. Muž na zemi, tie vlasy, ta hlava. Kde tovidela? Ten účes. To nemôže byť pravda.
„Daniel“ tak ako vtedy, aj tuvykríkla.
„Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré;“ Rim8, 28
Pribehla k nemu. Potiahla za vlasy a uvidela tvár.
„Ježišuvďaka!“ pomohla Danielovi postaviť sa.
Zobrala ho za ruku. Pliešky navlasoch odrážalai lúče slnka. Ale sa mihotali jako princezná ťahala ksvojmu otcovi.
„Otče, tento muž ma zachránil. Ak sa mám vydať, takjedine za tohoto princa. Hoci má šaty sluhu, ale tie svoje obetoval,aby ma zachránil. Ten muž prišiel skoro o život, keď ma odprevádzal zatebou. Tento muž si zaslúži tvoju úctu a vďaku, lebo len vďaka nemužijem! Je synom mocného kráľa, ďaleko na severe a ten kráľ určite túžipo tom, aby sa mu jeho syn vrátil, tak jako si ty túžil vidieť zasemňa. A jako ty túžiš po vnúčatách, aj on túži po niekom, kto bude razspravodlivo a čestne vládnuť v jeho kráľovstve! Otče požehnaj nám!“
„Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa,nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa,nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetkoznáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží.“ 1 Kor 13, 4-7
