Ale pozrime sa na to z trocha iného pohľadu. Keby sme stáli pri prezidentovi, pri pápežovi, pri svadbe alebo na pohrebe. Keby sme boli pri nejakej dôležitej skúške, alebo by nám išlo o život, by sme ani moc nedýchali. Pri riadení auta dávavme pozor ešte aj za druhých, taká je naša pozornosť. alebo celý deň pozeráme do počítača, alebo v telke pozeráme film bez mihnutia oka.
Je pravda že večer keď prídeme domov sme unavení a potrebujem si odpočinúť. Ale čo ráno keď sme odpočinutí, vtedy by mala naša pozornosť byť v poriadku, ale prečo nie je?
Je viacero možností, možno nepsomeniem všetky, ale skúsme sa zamyslieť:
1. keby sme si uvedomili pred kym stojime, klacime, sedime, keby sme si uvedomili o koho sa jeedna by sme aj tri hodiny boli v nemom uzase s pozornostou ze by nas mohli mlatit a my by sme myslei len a len na Boha
2. keby sme si nasli cas na seba 15-20 minut a vsetky tie myslienky co by nas mohli rusit si prebehli skor?
3. nevsimame si myslienky, ako prisli odidu
4. "ospavedlnime sa" a pokracujeme dalej, a odpustime si ze sme sa zase pozabudli
Vraj najlepší spôsob je, povedať si : "idem sa stretnúť s Pánom" a s radosťou sa tešiť na toto stretnutie. Ale nie nutit sa , lebo tou umelou pozornostou by sme zabranili to, aby sme ho skutocne stretli.
