Kedysi dávno, pradávno,snáď na začiatku sveta bolo jedno kráľovstvo. žilv ňom kráľ. Kráľovstvo prosperovalo, darilo sa.Tento kráľ si zvolil za nástupcu jednéhomladíka, ktorému priviedol nevestu. Obaja, mládeneca dievčina boli šťastný, žiarili radosťou a láskou.Jedného dňa, kráľ na chvíľu odišiel,navštívil týchto dedičov zbrojnoš. Mal lesknúcuzbroj, len sa tak ligotala. Prišiel za dedičmi, akurátvtedy, keď boli v záhrade.
„Vznešený kráľovič,nech ti zdravie slúži,“ pozdravil dediča.
„Vznešená pani, nech stestále tak krásna,“ pozdravil dedičku.
„Buď aj ty pozdravený,zbrojnoš, čo ťa k nám privádza?“
„Dopočul som sa, že toto kráľovstvomá pripadnúť vám, a tak som vámpriniesol šaty hodné kráľov.“
„Ale my máme už kráľovskéšaty, sám vidíš, ako nám naše šaty žiaria.“
„To áno, krásna pani,ale pozrite, ako žiaria moje. Sú oveľa krajšie, vzácnejšieako tie vaše.“
„Ale...“
„Nebojte sa, uvidíte, že týmpotešíte kráľa.“
„Ale však nevidím, že by stemali nejaké šaty.“
„To nie, ale mám čarovnúmoc, pozrite, zoberiem hlinu, a...“ natrel sa zeminou, „ vidíte?Hneď je môj odev ligotavejší.“
žena s mužom váhali. Vedeliako kráľ dbá na čistotu. Váhali stále.V žene však zvíťazila túžba po kráse.Zobrala zeminu, kde boli, a to akurát pod jabloňou. Začalasa natrieť. Muž spočiatku nechcel, ale keď videl, že aj žena,tak aj on.
Nadšením sa natierali zeminou ablatom. A ako mizla ich žiara, mizla aj ich radosť. Až keď bolicelí špinaví, až vtedy ich premohol strach.
„Nebojte sa, to sa spraví, zachvíľu sa budete lesknúť.“
Vtedy zbrojnoš odišiel.
Zanedlho prišiel kráľ. Prešielcelým hradom a kráľoviča s nevestou nevidel. Vyšielteda ešte do záhrady.
„Kráľovič, si tu?“
„Áno, kráľu, tu somneďaleko.“
„A prečo neprídeš pred mojeoči?“
„Zašpinil som sa.“
„Vari som ti nehovoril, že si mášdávať pozor?“
„Ale keď žena chcela...“
„A čo som ti hovoril? Že sa nemášzašpiniť, lebo tým prichádzaš o radosť? A o mojupomoc?“
„Áno, ja som na to zabudol.“
„Keď ti je prednejšia žena, budešbývať s ňou. A až keď sa celé kráľovstvoočistí, tomu ver, že sa očistí skrze ženu, a tyzničíš toho špinavca-zbrojnoša, tak potom sa navrátim.“
a kráľ opustil krajinu. Svetlopomaly zmizlo. Ľudia v kráľovstve sa podvolili zbrojnošovmurozkazu, ktorý ho hlásal v kráľovičovom mene. A tak zmizlo nielen svetlo, ale i radosť, spolu s odchodom kráľa.A tak na kráľovstvo doľahla tma.
Prešlo mnoho rokov. Ľudia zabudli akoto bolo na začiatku a zabudli na kráľa. Zvykli si na tmu.Tak ako si na ňu zvykli, tak ju aj začali milovať.
Z času na čas sa stalo, že niektoríľudia sa začali očisťovať, nepáčila sa im totiž špinaa túžili po svetle. Občas aj v diaľke videli svetlo atúžili veľmi po ňom. A to svetlo prechádzalo na nichsamých. Keď však zistili, že vo vnútri, pod špinou,s ktorou sa už rodili, aj oni svietia, začali strhávaťnalepené, ba až vrastené blato. a prestávalimilovať tmu, v ktorej sa narodili.
A títo ľudia, keď videlisvetlo, ktoré prišlo k nim, tak zistili, že toto svetlonesie v sebe informáciu o kráľovi. A ozaj, kráľprišiel a vyvolil si pár ľudí, svoj národ. A otento národ sa i viac staral.
Ukázal im, že pokiaľ žijúv čistote, tak žijú v radosti a láske. Len udržaťčistotu bolo ťažké. Vždy a vždy prichádzali ľudia,ktorým sa páčila špina a tma. A ľudia, keďže sa imnechcelo stále čistiť, aj sami zapadali špinou.
„Však som v podstate čistý,“namýšľali si. Navonok odstraňovali špinky, ale sinevšímali, že iné časti sa síce blyšťali,ale to bola len vyleštená špina, ktorá odrážalasvetlo. a to budilo dojem čistoty.
Keď však prišiel niekto čistejší,a začal ich upozorňovať, zbili ho. No stávalo sa, že ichsrdcia sa tak zašpinili, že kráľ ubral svetla a odišiel. avtedy tento národ zostal odkrytý pre špinavcov, ktorýmtakto nič nebránilo, aby sa pomstili. Len si nevšimli, žetomu národu to prospel, lebo mnohí sa vrátili kčistote. Aj napriek tomu utrpeniu, ktoré ich napodivočisťovalo. No mnohí sa bránili utrpeniu. Možnopreto že sa im páči tma. A špina. Na to si zvykli.Utrpenie, to jest odlupovanie špiny, a bolesť, to jest rezanie očízo svetla, nebolo pre každého. Ľudia si proste zvykli na tmua špinu.
Mnohí zabudli na svetlo ičistotu. Jedného dňa vystúpil muž. Bol to vlastnekráľov syn. Prišiel ako svetlo jedného národa,ale zasvietil všetkým. Svojim svetlom odkrýval všetko,čo ľudia robili v tme. Nepáčilo sa im to. A nepáčilosa im ani to, že priniesol informácie, a ľuďom znovuoživoval spomienky na kráľa, z dávnych vekov.
„Musíme ho zabiť, lebo svojimsvetlom privolá hnev. Urobí vzburu a prídu iní,aby nám robili zle.“
No kráľov syn, chodiaci vosvetle a v pravde vedel o tomto. Prišiel povedať o kráľovi,a už tým akoby spôsobil vzburu. Prišiel povedať, žeexistuje svetlo.
Chytili ho. Ale aby jeho svetlozažiarilo, prijal tu potupu, ktorú mu pripravili. Vyváľaliho poriadne v špine a v blate. A zabili ho takého. Sradosťou že zomrel taký špinavý. Ale zrazu, tretiehodňa, sa im kráľov syn ukázal čistý aosvetlený. A tak svetu ukázal, že svetlo premáhašpinu. A že špina nad svetlom nemá moc.
Odvtedy ľudia, ktorí honasledujú, sa tešia na kráľa. Vlastne, kráľovsyn priniesol jednu zaujímavú správu: „Ľudiapo smrti idú ku kráľovi a tam sa rozhodne, či človekbude žiť s kráľom a či bez neho. No ale ak človek žil vtme, môže sa stať, že odmietne kráľa pre svetlo.Preto, je pre človeka dobre si zvykať už v tomto živote, aby smesi zvykli na svetlo už teraz.“
Ľudia sa tešili. Stretávali saa vzájomne oslavovali deň, keď kráľov syn premoholsvetlom špinu. Mnohí z nich už za života chceli byťčistí, čistí od špiny tohto kráľovstvašpiny.
No nie všetci. Sú ľudia, ktoríviac milovali tmu a špinu. Tak si navykli na tmu, že ju začalivyužívať na svoje obohatenie. boli ako zvieratá,ktorým svetlo ubližovalo.
No kráľov syn spôsobilrevolúciu. Mnohí sa začali čistiť. Nie každývydržal bolesť, keď sa špina odlupovala preč. Nie každývydržal bolesť, keď mu svetlo pravdy udrelo do očí. Niekaždý vydržal bolesť, keď špinavožrúti začali naneho útočiť, lebo svetlo aj ich odhaľovala im spôsobovalobolesť. A preto hľadali možnosť, aby videli na čistomilnýchšpinu. A keď ju nemohli pre veľké oslepujúce svetlonájsť, snažili sa tú špinu nahádzať na nich.Aby im neprekážalo to svetlo.
Ale sa prerátali. Pravda asvetlo boli silnejšie. Lebo špinaví nerátali, že jetu svetlo kráľa, ktoré čistomilní od nehočerpajú. Čerpajú tým, že sa mu vystavia aabsorbujú svetlo.
Táto revolúcia eštetrvá. A vládcovia špinavého kráľovstvapovzbudzujú špinavcov, lebo vedia, že ak padnúšpinavci, kráľovstvo sa zmení na kráľovstvosvetla, kde bude vládnuť kráľ. No sami vládcoviavidia, že tú revolúciu nemôžu vyhrať, žerevolúcia sa už nedá zastaviť, tak chcú urobiťkráľovi čo najväčšie straty.
A revolúcia stálepokračuje...
